Vyhľadávanie
Yossi Klein Halevi: Listy môjmu palestínskemu susedovi
Bratislava: Hadart Publishing, 2020
„(V) roku 2006 som bol práve v jednej arabskej reštaurácii v meste Haifa na severe krajiny, keď sa spustili sirény varujúce pred bezprostredne hroziacim raketovým útokom. Arabi a Židia sa spoločne zhromaždili v kuchyni v snahe skryť sa. Stáli sme tam natlačení na seba v rozpačitom tichu. Nakoniec sa niekto ozval a povedal: ,Spolužitie.ʼ“ (s. 132)
V kontexte súčasnej globalizácie, keď sa európske krajiny snažia čoraz viac otvárať si hranice, je pre nezaangažovaného čitateľa každodenný boj o legitimitu a uznanie vlastného štátu takmer nepredstaviteľný. Aj nám, jednému z mladších štátov Európy, sa z pamäti pomaly vytráca ukrivdenie spojené s Mníchovskou dohodou a neustále sa meniace hranice s okolitými krajinami. Aj z tohto dôvodu je kniha izraelského spisovateľa Yossiho Kleina Haleviho Listy môjmu palestínskemu susedovi podnetným prínosom.
Jej cieľ je ambiciózny - vysvetliť židovský nárok na vlastný štát svojmu odvekému protivníkovi, susednej Palestíne. Ako autor v úvode odôvodňuje, izraelsko-palestínsky spor trvá už príliš dlho na to, aby sa dalo jednoducho určiť, kto je v práve, a preto Halevi hľadá vzájomné pochopenie budovaním na spoločnom základe: láske k Bohu a zemi, ktorú zdieľajú.
Jeho základnou premisou je vysvetlenie židovského naratívu z rôznych uhlov pohľadu. Prostredníctvom listov písaných fiktívnemu palestínskemu susedovi sa oboznamujeme so židovskou kultúrou, náboženským posolstvom označujúcom Židov za vyvolený ľud, geopolitickými argumentmi, ako aj nepokoriteľnou silou národnej identity, ktorá napriek stáročiam náboženského prenasledovania pretrvala. Práve pojem “naratív” je pre Haleviho kľúčový, pretože po rokoch neustáleho konfliktu s arabskými národmi je jedinou cestou k vzájomnému pochopeniu snaha „vzájomne rešpektovať svoje právo rozprávať vlastné príbehy.” (s. 62)
A tak sa Listy stávajú nielen dialógom, ale aj odhaľovaním autorovho vnútorného boja, ktorý sa v ňom v snahe nájsť správne riešenie odohráva. Ako sám názorne vysvetľuje, „(p)udovo vnímam samotný názov “Palestína” ako akt jazykovej agresie. Je to, ako keď sa jedného rána zobudíte a dozviete sa, že meno, ktoré nosíte od narodenia, vlastne vôbec nie je vaše a vzápätí vám nanútia novú, cudziu identitu.” (s. 97) Avšak aj napriek týmto pocitom si uvedomuje, že jediným možným riešením izraelsko-palestínskeho konfliktu je vznik dvoch štátov, čo od oboch strán vyžaduje určité ústupky, akokoľvek bolestné a nepríjemné.
Z Listov vychádza Haleviho oduševnená snaha nadviazať s druhou stranou úprimný a otvorený rozhovor. V každej kapitole odkrýva iný dôvod, prečo je pre Židov existencia Izraela nesmierne dôležitá a aj čitatelia nezasvätení do histórie konfliktu získajú veľmi živú predstavu o každodennej dynamike tohto regiónu.
Autor pravidelne vyjadruje palestínskej strany rešpekt a častokrát príjemne prekvapí svojím empatickým zmýšľaním. Inšpirujúce sú taktiež jeho osobné zážitky z poznávacích ciest do Osvienčimu, ktoré organizoval pre obe strany konfliktu v snahe zlepšiť pochopenie hrôz holokaustu a zabrániť tak jeho popieraniu zo strany Arabov.
Napriek úprimnej snahe však občas z Listov cítiť akúsi dvojtvárnosť. Halevi vo svojich argumentoch častokrát vyhadzuje Palestínčanom na oči krivdy, ktoré počúvajú z úst izraelských predstaviteľov už desaťročia, z neúspechov politických rokovaní viní druhú stranu, selektívne nespomína agresie Izraela a občas sa listami mihne náznak povýšenectva (čo však mohlo byť spôsobené prekladom).
Samozrejme, v akejkoľvek debate, v ktorej je človek osobne zaangažovaný, je veľmi ťažké nájsť tón, ktorý by vyhovoval obom stranám, najmä keď sa téma priam dá prirovnať k našľapovaniu po mínovom poli. V snahe nájsť neutrálnu pôdu by bolo možno prínosnejšie, ak by bol autor kritickejší k zlyhaniam Izraela a na každý vlastný argument poskytol aj protiargument zo strany druhej. Veľmi príjemným prekvapením boli preto listy arabských čitateľov zahrnuté na konci knihy, aj napriek tomu, že nemali možnosť vyjadriť sa ku každému listu osobitne.
Listy sa tak vďaka tomuto dodatku stávajú veľmi pozoruhodným sprievodcom po skrátenej histórii izraelsko-palestínskeho konfliktu a pomáhajú nám preskúmať náš vlastný názor o tom, čo tvorí štát.
Aké sú jeho základné prvky, kto všetko má naň nárok a kto nám môže „odobriť” jeho existenciu? Akú úlohu zohráva náboženstvo v určovaní štátnej legitimity? A najmä, v európskom kontexte, čo sa môžeme z Listov naučiť o otvorenom dialógu, tolerancii, národnej identite a právach menšín žijúcich na našom území?
Odpovede sú, samozrejme, na každom z čitateľov zvlášť. My sa však rozlúčime myšlienkou šejka Ibrahíma, Haleviho moslimského priateľa: v snahe nájsť cestu k spoločnej budúcnosti je potrebné sústrediť sa nie na to, čo nás rozdeľuje, ale na to, čo nás spája.
