Vyhľadávanie
Vincent Šikula: Dielo I. (Novely a poviedky), Dielo II. (Romány). Zost. Igor Hochel
Bratislava, Tatran, Zlatý fond slovenskej literatúry 2007
Vincent Šikula: Ornament a iné prózy. Zost. Eva Jenčíková
Bratislava, Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Knižnica slovenskej literatúry 2006
Opätovné vydávanie najlepších diel národnej literatúry nielen kompletuje literárny proces, ale je aj príznakom zrelosti národnej kultúry. Vďaka reedíciám sú vždy naporúdzi hodnotové kritériá, čitateľ získava vedomie kontinuity a literárni kibici získavajú priestor na dohodnocovanie, prehodnocovanie, na súvislostnú interpretáciu. A bezprostredná vzájomná dosažiteľnosť akceptovaných hodnôt a prebiehajúceho literárneho procesu sa môže stať nielen účinnou výstrahou pred vždy prítomným márnivým objavovaním objaveného, ale aj konštitutívnym vrstvením kultúrneho procesu do nikdy sa nekončiaceho, náročnejšieho formovania kultúrneho vedomia.
Odhliadnuc od toho, že vyššie menované vydavateľstvá odvíjajú svoju činnosť z iných kontextov a iných koncepčných východísk, podstatné je, že obe siahli po viac-menej reprezentačnom výbere z diela Vincenta Šikulu, ktorý v mnohých ohľadoch naozaj reprezentuje druhú polovicu minulého storočia. Jeho dielo je relatívne uzavreté a autor ani za života ani po smrti naskutku nebol na okraji záujmu rozličných reflektantov rozličných kvalít i rozličných čitateľských vrstiev s rozličnými schopnosťami percepcie (Jeho personálna bibliografia do r. 2004 má 130 strán a 645 položiek). Je to – s prepáčením – naozajstný národný umelec. Iná vec je, že jeho „národnoumelectvo“ sa dodnes vníma z pozícií, ktoré vonkoncom nie sú zhodné, ba často sú úplne protichodné, ale napriek tomu sa spravidla schádzajú v kladnej akceptácii. Pritom by bolo jednoduché povedať: Vincent Šikula sa stal „národným umelcom“ preto, že bol naozajstným umelcom. Objavil literárny tvar, ktorého potenciál je schopný reagovať rovnako živo na zjavné, no i najhlbinnejšie skutočnosti procesuálne sa uskutočňujúce v modernom človeku. Je vynálezcom prekrásneho a navyše veľmi účelného korzetu (ako sa spieva v českej pesničke), ktorý zvýrazňuje krásu obsahu, ale sám je súčasne obsahom. Lenže na takúto jednoduchú pravdu sme v reflexii ani zďaleka nedozreli tak, ako naň dozrel spisovateľ. Jednoduchá pravda nikoho nepresvedčí, nech by bola akákoľvek pravdivá, jej jednoduchosť bude vždy podozrivá. Popri tom však v interpretácii na Vincenta Šikulu stále číha akýsi tieň nacionalizmu, konjunkturalizmu, ruralizmu, regionalizmu či insitnosti, hoci autorovou hlavnou starosťou od úspešného štartu na literárnu dráhu po jej cieľovú rovinku bolo zveľaďovanie objaveného tvaru a hľadanie jeho možností, pri ktorom sa nepochybne dá zísť z cesty a dať sa ofŕkať blatom. Možno bol povoľný k hocičomu, ale svojou cestu preciťoval oveľa silnejšie ako mnohí jeho fanúšikovia i nepriaznivci a kráčal po nej iba on sám bez ohrozenia a bez vplyvných kibicov. Iste, aj toto všetko je v Šikulovi, ale ak v interpretácii vysunieme do popredia niektorý z fungujúcich aspektov, vystavíme výklad jeho diela riziku, že urobíme dieru do onoho korzetu a akurátne napäté tvary pod ním jednoducho vyfučia. Veď vždy ide len o slovo a jeho energiu skoncentrovanú tvarom. Samozrejme, že takto vytvorené dielo musí mať napríklad politické konotácie, ktoré rozličných prijímateľov a vykladačov zvádzajú k rozličným výkladom či malformáciám.
Oba výbery majú, pravdaže, iné poslanie, ale ich reprezentačnosť je v oboch prípadoch podčiarknutá fundamentálnymi kritickými textami, vysvetlivkami a poznámkami. Jednozväzkový kalligramácky výber je výsledkom širšej koncepcie editovania kritických výberov slovenských autorov literárnymi vedcami zo SAV (prvý raz ako súčasť výskumu) a vytvorila ho, spolu s komentárom, vysvetlivkami, kalendáriom a doslovom, Eva Jenčíková. Obsahuje okrem románu Ornament i dosť rigoróznu selekciu z poviedkovej a novelistickej tvorby (pripomeňme najmä Možno si postavím bungalov, Manduľa, S Rozarkou, Nebýva na každom vŕšku hostinec, Povetrie, Ťažisko), tvorby pre deti a mládež a lyriky aj esejistické a žurnalistické texty a rozhovory, všetko zavŕšené úryvkovitým výberom z kritických reflexií o Šikulovej tvorbe a obrazovým materiálom. Dvojzväzkový tatranský výber (ďalšie dva zväzky majú vyjsť) je dielom literárneho vedca Igora Hochela a v prvej knihe obsahuje okrem noviel (S Rozarkou, Vlha, Vojak, Liesky) aj veľkorysejšie výbery poviedkovej tvorby uzatvorené poviedkami z knihy Pôstny menuet, v druhej románovú trilógiu Majstri, Muškát, Vilma (textové a iné poznámky napísala Anna Blahová).
Na kalligramáckom výbere treba oceniť odvahu pozrieť sa na Šikulu modernejšími očami. Preto v ňom dominujú tvarovo najkoncíznejšie prózy a absentujú príbehové, sociálnejšie a „dedinskejšie“ ladené prózy. Na druhej strane vzniká otázka, či môže byť výber zo Šikulu naozaj dosť reprezentatívny bez jeho trilógie, a prečo v ňom absentuje práve ona. Trocha konjunkturalisticky a navyše jednofarebne pôsobí výber reflexívnych úryvkov, v ktorom nenájdeme napr. V. Šabíka, V. Marčoka či Ivana Sulíka. Výber je však výber a výbercovia majú nárok vybrať si podľa svojho gusta a cieľa, takže toto sú len poznámky na okraj. Cieľom tatranského výberu je čo najväčšia kompletnosť, čo zrejme potvrdia aj dva pripravované zväzky.
Zaujímavé na oboch výberoch sú však ich doslovy a predslovy, ktoré všeličo napovedajú o našom vnímaní literatúry. Podľa mňa je celé Šikulovo dielo i jeho vynálezecký tvar predovšetkým o zmierovaní: človeka so svojím osudom, ľudského osudu s dobou, krásy s ošklivosťou, prízemného so vznešeným. A práve táto paradigmatická prostota robí mnohým vykladačom problémy: nemôžu sa s ňou zmieriť, hoci práve ona je podstatou šikulovského písania a tvarovania. V poviedke Manduľa napísal pán autor podľa mňa kľúčovú vetu, ktorou možno vysvetliť jeho koncepčný prístup k próze i jej štýlové osobitosti: „Dve ženy kráčajú pomedzi zaprášené polia a každá z nich si ide po svojom“. Dve ženy (nie muži) sa nestretnú v sociálnom, morálnom, psychologickom konflikte, ako sa to stáva v úplnej väčšine slovenských próz odchovanej na konfliktnej tektonike sujetu, ale odchádzajú od seba so záťažou svojich osudov v batohu, paradoxne sa nevzďaľujúc, ale naopak – zvláštnou solidárnosťou sa k sebe približujúc tým, že sa zrovnoprávňuje ich ľudský údel, nech by v sebe obsahoval akýkoľvek potenciál konfliktu. V tom je však najvnútornejší prvotný impulz šikulovského písania: uzákoniť rôznosť ako východisko pre (povedzme) rovnosť, bratstvo, slobodu, či pre zvláštne viacaspektové rozprávačstvo alebo pre poetizmus založený (povedzme) na lyrizácii ošklivosti. Nie celkom to tak býva v šikulovských interpretáciách. V Jenčíkovej sa napríklad kladie dôraz na odpozorovaného, odpočutého malého, svojrázneho, dedinského človiečika a jeho príbehy. Akoby sa pritom nezbadalo, že onen človiečik s prerušovaným, zamlčovaným, nedokončeným príbehom je najmä zvecnením takých istých kvalít autorskej percepcie sveta, akú predstavuje napríklad hudba či hudobnosť alebo rytmus či rytmickosť. A filozofiu tu nemajú ani postavy ani ich príbehy a ich deje, ale onú zmierovaciu stratégiu treba hľadať až nad úrovňou celej multiprvkovej synergickej stavby. V nijakom prípade tu nejde o „vypožičiavanie“ (námetov, postáv, prostredia, autobiografických prvkov atď.) zo skutočnosti západoslovenského regiónu, ale o systém znakov spluvytvárajúci šikulovský tvar. To, že tento systém evokuje či zobrazuje aj niečo, čo sa podobá na podrobnú charakteristiku západoslovenského regiónu, domova, dediny je jeho takpovediac pridaná hodnota, tak ako sú ňou povedzme politické či sociologické konotácie, alebo „odraz základných sociálnych procesov a konfliktov doby“. Z takejto Jenčíkovej pozície sa totiž veľmi ľahko vysvetľuje prečo musel Šikula Majstrami opustiť pôdu súčasnosti a „zobraziť nie vedomý a uvedomelý vstup románových postáv do historického zápasu s fašizmom“, z čoho sa v interpretáciách iných autorov problematizuje kvalita trilógie. Prečo však nechápať tento (relatívne skokový) prechod ako súčasť procesu autorskej voľby a prečo mu silou-mocou pripisovať vonkajšie politické motivácie, ktoré napokon z hľadiska budúcej existencie Šikulovej literatúry budú čoraz irelevantnejšie? Takto Jenčíkovej subtílne interpretácie niekedy balansujú na hranici sociologizmu a umeleckosti a táto vajatavosť určite nepridáva k autentickému vyzneniu tvorivej autorskej osobnosti V. Šikulu.
V dvoch tatranských zväzkoch sú dva doslovy (V. Petrík, I. Hochel) a v prvom aj predslov (I. Hochel). Vo všetkých troch je na vkus dnešných potrieb priveľa politiky: autogenéza Šikulovho spôsobu písania, štýlu, rozprávačstva, ľudovosti, lyrickosti, to všetko sa vysvetľuje ako reakcia na politické postuláty (socialistický realizmus, konsolidácia), šikulovská tematická paradigmatika sa kladie väčšmi medzi súradnice sociológie a najmä politiky ako medzi oveľa subtílnejšie estetické princípy, s ktorými nanajvýš obrodne a nemenej podnetne prišiel do literatúry Vincent Šikula, a popri ňom i celá generácia, ktorú podľa mňa vôbec netrápil nejaký postulovaný socialistický realizmus, ale oveľa podstatnejšie im ležala na srdci nová koncepcia literatúry oslobodenej od akýchkoľvek závislostí. Môžeme hocikoľko nadávať na politické súvislosti, ale nepleťme si ich ani v dobrom ani v zlom s autormi, ktorí napriek nim tvorili literatúru a doslova ju oslobodzovali zo zajatia tradícií i komplexov, o ktoré Slovensko nikdy nemalo núdzu. Ale to by chcelo viac priestoru, ale keďže ho tu niet, tak aspoň toto: Nepolitizujme si Šikulu. Nezaslúži si to. Je to umelec! Ak ho máme hľadať, hľadajme ho v jeho textoch.
Alexander Halvoník
