Vyhľadávanie
Vincenta Šikulu by sme mohli zaradiť medzi autorov, ktorí svojou tvorbou revitalizujú étos rýdzeho rozprávačstva v snahe skĺbiť výpovednú silu ľudskej skúsenosti s melanchóliou života. Atmosféra dôvernosti medzi myšlienkou a jej čitateľom, ktorou sú jeho texty charakteristické, prirodzene ohraničuje ich epický priestor – motivicky, štylisticky, a predovšetkým hodnotovo. Nie sú to však limity v negatívnom slova zmysle, rázovitosť malokarpatského regiónu poskytuje autorovi dostatok podnetov na to, aby v nich rozvinul poetickú subjektívnosť rozprávačských postupov. Tá sa objavuje aj v jeho textoch určených detskému čitateľovi, básnických zbierkach a spomienkach, a práve tieto texty reprezentujú štvrtý výberový zväzok z jeho tvorby, ktorým sa pohľad na jeho dielo (v rámci edície Zlatého fondu slovenskej literatúry) uzatvára.
Texty predkladaného výberu sú typologicky rozdielne, spája ich však snaha o bezprostrednosť kontaktu s čitateľom, detským i dospelým. V rovine detského aspektu ju zosobňuje jednoduchosť fabuly a priezračnosť reflexie reality, ktorá má v niektorých prípadoch zreteľné parametre rozprávky. Šikula vovádza detského čitateľa do sveta svojských problémov a konfliktov, ktorý má aj svoje tienisté stránky, odľahčuje ho však svojráznou komikou, ktorá pôsobí autenticky a zároveň zvýrazňuje intímny rozmer vypovedaného a harmonizuje rozhranie „detského a dospelého“ vyobrazenia sveta. Do tohto priestoru nenásilne situuje postavy rázovitých dedinských outsiderov s posolstvom tajomstva, ktorí zaľudňujú jeho príbehy a obohacujú ich o pozitívny morálny a hodnotový rozmer. Ich charakterová neúplnosť obohacuje lyrizačnú zložku textu, zároveň však aj podnecuje čitateľskú predstavivosť a kreativitu. V didakticky koncipovaných prózach pre najmenších tieto postavy nahrádza fantazijnými figúrkami (vodníci, ježibaby), pričom magické rozprávkové postavičky prirodzene dokresľujú svet reálnych postáv. Šikula nestavia detského čitateľa do pozície prostoduchého konzumenta myšlienok, ktorého treba pretvoriť „na obraz dospelých“, vidí v ňom individualitu s bohatým vnútorným svetom. Je to práve autor, ktorý sa veľkoryso (nie však blahosklonne) prispôsobuje detskému vnímaniu, ktoré je možno jemnejšie, „zaoblenejšie“, no nie naivné. Tento detský aspekt najviac badať v jazykovom pláne Šikulových textov, ktorý je veľmi živý, miestami drsný a rozvíja aj emocionálny potenciál reči, „zjemňuje“ ho však funkčne využívaná slovná zásoba. (Časté je využívanie zdrobnenín a nárečových prvkov v komunikácii).
Do posledného zväzku Šikulovho súborného diela sa dostala aj jeho básnická tvorba, ktorá je lyrickou metamorfózou jeho epických postupov. Nachádzame v nej nostalgický ruralizmus modranského prostredia, rozvíjaný v zásade dvomi smermi: materiálnym, spojeným s motívom (manuálnej vinohradníckej) práce ako konštruktívnej hodnoty, ktorá vracia človeka k jeho „hmatateľným počiatkom“ a duchovným, v ktorom opäť dostáva priestor príroda, so svojím nekončiacim, pulzujúcim cyklom vzniku a zániku bytia. Šikulov lyrický materiál je vo svojej opisnosti trochu neotesaný, surový, nemožno mu však uprieť inovatívny impresívny pohľad. Fascinácia prírodou a jej obrodným kolobehom je postupne nahradzovaná poéziou kresťanskej pokory, ktorá svojou krehkosťou a senzuálnosťou naznačuje inšpiráciu autormi katolíckej moderny.
Najsubjektívnejšou časťou výberu sú autorove spomienky, do ktorých zahrnul nielen svoj život, ale aj početnú skupinu priateľov. Chvályhodný zámer obsiahnuť čo najširší priestor, naráža na nesústredenosť rozprávača, takže spomínanie niekedy pripomína skôr sentimentálne blúdenie naslepo po spomienkach. Možno aj preto sa jeho spomínanie posúva do všeobecnejších reflexií, analyzujúcich celospoločenské otázky. Medailóny a medailóniky priateľov možno s istým odstupom vnímať ako dodatočné gesto vďaky za sprevádzanie životom.
Štvrtý zväzok diela Vincenta Šikulu je dôstojnou bilanciou mimoriadne plodného autora a dôkazom toho, že hodnoty pretrvajú v čase. Ostáva len veriť, že pretrvá aj čitateľ.
