Recenzia
Ľuba Kukučková-Nitrová
29.09.2011

Dievča odvedľa - Elizabeth Noblová

Bratislava, Ikar 2010
Preklad Tamara Chovanová

Na prvý pohľad ide o nenáročnú ženskú literatúru. Tento dojem ešte umocňuje nešťastne zvolená, ľahko frivolná obálka s obrázkom dlhých dievčenských nôh pod ultrakrátkymi letnými šatami. V pozadí je New York a nad ním valiace sa búrkové mračná... Lenže keď sa začítate do tohto pôvabného, veselého i tragického dielka, plného hutne vykreslených, veľmi pravdepodobných postáv a postavičiek, obyvateľov domu v jednej z najlepších štvrtí neďaleko Central Parku, mimovoľne vám zíde na um paralela s dramatickým románom Ľudia v hoteli inej ženskej spisovateľky, Vicki Baumovej. V nijakom prípade nenarážame na možnosť, že by ju Elizabeth Noblová kopírovala. Na to je Dievča odvedľa príliš svojská; odľahčená, ale nie ľahká, jednoduchá, ale nie prostoduchá literatúra. Ľudia v hoteli sú obeťami vojny a jej následkov, Noblovej hrdinka je obeťou veľkomesta so všetkými jeho neduhmi, obeťou civilizácie, neschopnosti osamelých či až prílišnej schopnosti vyzývavých osamelých dievčat komunikovať. V popredí našej pozornosti sa ocitá Angličanka Eve, ktorá sa s manželom Edom prisťahuje do Veľkého jablka, lebo Ed tu dostal veľmi lukratívny džob. Jej svet sa zo dňa na deň zmení: kým doma za veľkou mlákou pracovala, tu sa z nej má stať klasická americká domáca pani, udržiavajúca bohato zariadenú a zásobenú domácnosť v perfektnom stave, očarujúca na obchodných večierkoch ako dokonalá partnerka svojho manžela... Lenže jej to nestačí. Chce niečo robiť, túži po úprimnej spoločnosti obyčajných ľudí a je rozhodnutá naplniť svoj život niečím iným, než len bezduchým úsmevom pre Edových obchodných partnerov. Otehotnie. A tým sa rozkrúti celý kolotoč...

Jej protipólmi, bývajúcimi v dome, sú jednoduchými ťahmi vykreslené ľudské typy. Jackson, darebák a flákač, ktorý sa celkom zmení, lebo... Charlotte, utiahnutá stará panna, ktorej život sa realizuje najmä snívaním, kým jedného dňa... Violet Wallaceová, tajaca pred svetom svoju bolesť, až kým... Emily, krásna a opatrná, ktorá stretne osud... Jesús a Che, vrátnici z Kuby, ktorých príležitosť ešte len príde... A celý tento prepestrý ľudský rákoš spája jedna túžba, nevyslovená a vlastne v takejto zmiešanej spoločnosti aj nevysloviteľná: túžba po láske, po ľudskom teple, po priateľstve, ktoré chladný New York ani v letnej horúčave neponúka zadarmo. Všetko si treba zaslúžiť. Možno preto mnohí obyvatelia domu na nejaké pokusy o zblíženie už dávno rezignovali. Zdajú sa odmeraní a neprístupní, krutí, netolerantní a ľahostajní. Za každým takýmto prejavom sa však niečo skrýva: hlboký žiaľ, prežitá trauma, hrozný zážitok, sklamanie, nevera, podvod, odcudzenie, neporozumenie... Každý máme svoje tajomstvá a boliestky a nie každý sme taký extrovert, aby sme sa o ne podelili, a tým si uľahčili bytie. Možno práve Evino tehotenstvo, akýsi pomyslený styčný bod medzi ňou a jej susedmi, evokuje v jednotlivcoch to lepšie ja. Začnú vidieť premárnené šance, krátkosť našej existencie na tejto Zemi, malichernosť sporov a všetci hrdinovia tejto knihy svoj život napokon radikálne zmenia. Niekto bez návratu, niekto len zdanlivo, ale všetci sa niekam výrazne posunú. Elizabeth Noblová v diele využíva reálie súčasnosti, napríklad spomienku na pád Dvojičiek, súčasnú kinematografiu, hrdinov, politikov... Tým všetkým sa nám jej pútavý príbeh oby vateľov jedného domu dostáva pod kožu a hoci nosný dej sa končí smutne, nie je bezvýchodiskový. Nie je to sladkobôľny „unhappyend“, ale celkom bežný koniec jedného príbehu, ktorý hlavných aktérov i ostatných nabáda, aby sa nikdy nevzdávali.