Vyhľadávanie
„Milý čitateľ. Práve držíš v ruke knihu, ktorá mohla byť vydaná už pred rokmi, alebo nikdy.“ Presne takto začína Predslov debutujúcej básnickej zbierky Havran v kávomate. Editorka Gudrun nás zoznamuje s príbehom, ktorý predchádzal vydaniu knihy a približuje postupne komplikovanú osobnosť autorky Ráchel Noa v zdanlivo nenápadných útržkoch jej úvah o svojom živote a tvorbe.
Ako Predslov naznačuje, čaká nás dobrodružstvo, čo môže byť v poetickej tvorbe trochu prekvapivé. Postupne zistíme, že editorka presne vie, ako navodiť ten správny stav na čítanie tejto knihy. Ráchel jej dala voľnú ruku na jej zostavenie výberom zo 400 básní, čo predstavuje jej desaťročnú tvorbu. A keďže ide o autorku prioritne publikujúcu na sociálnej sieti Facebook, jej čitatelia tušili, že to nebude ľahká úloha. Ani nie tak pre rozsah tvorby, ale hlavne pre jej tematickú mnohovrstevnatosť a až na dreň siahajúcu úprimnosť a silu výpovede. Nielen bežní čitatelia, ale hlavne skúsení spisovatelia, pochybovali o tom, či môže takúto úlohu zvládnuť dovtedy im neznáma speváčka. Ale ako to už občas býva, práve to, že človek nie je zviazaný rutinou a zažitými postupmi, podarí sa práve takto vytvoriť svieže, originálne dielo.
Zostavenie knihy ako epického príbehu z básní je výborný nápad. A tak sa môžeme začítať do príbehu obsahujúceho 99 básní, rozčleneného do troch tematických kapitol. Vnoríme sa do rozprávania o Živote a Láske, ktorá má mnoho podôb. Každá z kapitol obsahuje 33 básní. V prvej S dýkou v osude sa zoznámime s jej láskami – mužom, deťmi a vzťahom k Bohu. Hneď prvá báseň „Si moje všetko“ nás nenechá na pochybách, že pôjde o intímnu lyriku. Poetika je plná chutí, farieb, vôní, ktoré tak bytostne chýbajú v dnešnom citovo vyprázdnenom, racionálnom a technologickom svete. Je objavná v nečakaných metaforách a jej pointy majú nielen básnické čaro, ale aj silný filozofický podtext. V texte sa vyhýba samoúčelným experimentom, pričom dokáže udržať napätie nečakaných zvratov v reálnej hladine a týmto spôsobom originálne dynamizuje vnútorný dej príbehu: „Mám unavené túžby/ a nedostatok spánku/ a vonku pritom stále vonia vzduch / ešte aj staré kino v centre / čaká rozkročené / Lenže ja ešte stále vidím chybu v Tvojom mene / Radšej dnes večer ostanem doma / rozmieňať slová na bezcenné / ktoré si v hneve vyslovil… / Mám nedostatok spánku / a v žilách mokrú penu / morských víl… / Miluj ma.“
V druhej kapitole Havran v kávomate precestujeme s Ráchel celý svet, od jednej kávy k druhej a naším spoločníkom bude jej zhavranelá duša. O tomto svete nám zanecháva pestrofarebné odtlačky peria a vlastnej fantázie. Je plná dadaistických či surreálnych obrazov, kombinovaná s príbehmi všednej každodennosti, čo definuje jej špecifický štýl. Celá kniha priam preteká renesanciou poézie a v čitateľovi zobúdza chuť zúčastňovať sa všetkých objavných ciest do vlastného vnútra. Jazyk je osviežený trópami, slangovými a expresívnymi výrazmi či aktuálnymi pojmami z cudzích jazykov. Dosahuje tým pozoruhodnú spätosť s mladou či staršou čitateľskou generáciou. Zbierka je tiež ukážkou básnickej techniky, kde sa striedajú básne písané viazaným či voľným veršom a niet žiadnych pochýb o tom, že autorka má zvládnuté obe techniky a presne vie, ktorú použiť na umocnenie umeleckej výpovede básne: „Sedeli by sme na balkóne / na starom námestí / a porcovali svetlá reklám / čisto opretí o zmierenie / tam v cudzom meste… / Ty s cigarou a dobrou whisky / ja nahá až na dušu Anny / na balkóne / chcela by som žiť s tebou každú noc / so spustenými nohami / a mravmi...“ V posledných básňach kapitoly začíname tušiť, že sa blížime k niečomu ťaživému až fatálne nevyhnutnému: „Každé ráno oknom vletí čierny havran / ku mne do kúpeľne / a obzerá si po milimetroch / moju nahotu – akoby som bola čudná… / Potom si / odchlipne z mojej strašne čiernej kávy / už ani na mňa nepozrie / a bez pozdravu odletí / vždy s jedným mojim vypadnutým vlasom...“
A v tejto atmosfére vstupujeme do tretej, priam mystickej kapitoly Nebom nehýb. Mnoho jej čitateľov sa zhoduje, že práve v téme bolesti, zúfalstva, nádeje a spytovania či pochybovania o vlastnej zbožnosti, že tam je najuhrančivejšia. Že počas čítania, riadok za riadkom, vstupujme do sveta medzi životom a smrťou a je to silné, ako vášnivé tango. Raz sa viac do figúry opiera nádej, druhýkrát vyhráva trýzeň, bolesť či smrť. Autorka však dokáže týchto nerozlučných milencov zobraziť aj v baletnom plié a navodiť tak atmosféru ľahkosti a mäkkosti nového života, života po bolesti z konečnosti našich dní: „Svetlo lámp vo vetre na svitaní / za sebou ťahá unavený tieň… / Ako my kríž! Príliš jasne sami! / Spomeň si! Nech ja zabudnem / Nech zaspím, veď už sucho svitá / a spánok kdesi bez orgazmu stojí! / Nech ma noc – / mníška nevyžitá / konečne nechá na pokoji! / Spomeň si svedomie zadubené / aspoň na jednu z cnostných vín! / Nech padá kosa na kamene! / Ach! Nota Bene! Nota Bene… / V káve tiež svitá slza mlieka / Márne sa modlím… / Nezaspím...“ A keď sa dočítame k poslednej básni „Balada, na konci neba“, autorku vnímame ako niekoho veľmi blízkeho. Doviedla nás až na okraj, ba až zaň. Jej slová nám rezonujú v duši, a tak dočítame posledné riadky tejto básne a knihy: „Vysoko / kde to s nami skončím / Ešte sa neľakaj / Nemyslím na smrť / Dám si tri drahé kávy / na Lomničáku / A Ty až do výplaty / budeš len ovoniavať sardinky / a zapíjať ich mokrou vodou / Nemyslím na smrť / Myslím na začiatok...“ Bola k nám milosrdná a napriek všetkej bolesti nám dala nádej. Tak končí Ráchel, priam románová postava.
Všetky silné príbehy sa odohrávajú pred tvárou smrti, ale málo kto o nej vie písať tak ako ona, bez umelého pátosu, kalkulu a citového vydierania. Pre mňa je v tomto jedinečná. Aj preto sa v recenzii nezameriavam na analyzovanie jednotlivých veršov či posudzovanie zvolenej básnickej techniky. Z tohto uhlu pohľadu by to bolo zavádzajúce. Jej básne totiž zapadajú jedna do druhej a vytvárajú spoločne úžasný príbeh človeka. Nie je to žiadna bežná ženská lyrika, má v sebe kód univerzálnosti. Celkové dielo vynikajúco dotvárajú pôvodné olejomaľby významného českého maliara a básnika Ladislava Maria Wágnera, z ktorých vybral časti a kongeniálne vložil do knihy tak, že priamo súvisia s textom. Typ písma, tvrdá väzba, prebal a kvalitný „starý“ papier dodávajú knihe hneď z prvého aj posledného dotyku pocit literárneho šperku. Knihu uzatvára Doslov od spisovateľa a literárneho kritika Maroša M. Bančeja, ktorý nás utvrdzuje v tom, že novovzniknuté vydavateľstvo PARS ARTEM svojím prvým debutom nasadilo latku vysoko a malo by byť zárukou kvality slovenskej poézie a prózy a že názov, ktorý si vybralo, zodpovedá ceste, ktorú si vytýčilo. Je to cesta umenia, náročnosti a originality. Dobrou správou je, že práve tento smer ocenil aj Fond na podporu umenia, bez ktorého by vydávanie práve takýchto kníh nebolo v dnešnej dobe možné.
Hilda Prostredná
