Vyhľadávanie
Eliska Tanzer: Vyrástla som v gete
Preklad: František Kôpka
Bratislava: Lindeni, 2021
Táto knižka musela byť napísaná. Nielen pre Elišku. Ale pre všetkých, ktorí Elišky ako ona stretávajú, stretli alebo žijú neďaleko nich. Radšej sa však nepýtajú.
Začiatkom tohto storočia, keď sa Slovensko intenzívne pripravovalo na vstup do EÚ, jeho obraz ako malej zázračnej krajiny, ktorá sa chystala prepracovať z „čiernej diery v strede Európy“ na „tatranského tigra“, naštrbili informácie o exode rómskych rodín žiadajúcich o azyl v Belgicku a neskôr vo Veľkej Británii. Oba štáty reagovali zavedením vízovej povinnosti voči slovenským občanom. Mnohí ľudia na Slovensku ešte väčším hromžením na Rómov.
Správy o tom, že deti z týchto rodín robia v belgických školách po pár mesiacoch ohromné pokroky, nebrali vážne, veď „tu predsa chodili do špeciálnych škôl“. A padali aj výroky typu: „tak nech si ich nechajú“ či „nech si ich vezmú všetkých“.
O niečo neskôr odišla zo Slovenska aj Eliska Tanzer (jej skutočná identita je neznáma, používa pseudonym a mená v knihe vrátane hlavnej hrdinky Elišky Zlatkovovej sú zmenené tiež). Jej cesta do Anglicka bola komplikovanejšia, šokujúcejšia, ale, bohužiaľ, nie neuveriteľná. Trinásťročné podvyživené dievča z geta na východe Slovenska, ktoré nevedelo čítať a písať, a áno, hrabalo sa v odpadkoch, lebo bolo hladné, sa ocitlo v škatuli pre práčky. (Predstavte si škatuľu pre práčky a v nej nielen 13-ročnú Elišku, ale aj Vlastu, ďalšie dievča z geta. Tá – ako na potvoru – práve v čase, keď kontajner s práčkami vyrážal z holandského prístavu do Anglicka, dostala prvú menštruáciu.)
Kniha Vyrástla som v gete nie je vymyslený príbeh. Pri niektorých pasážach tejto autobiografie človek až rozmýšľa, či podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Ale asi nie na polícii, ktorá zasahovala v Moldave nad Bodvou, kde sa z obetí stali obvinení...
Ako sa dostala Eliška do rúk prevádzačov? Dozvedela sa to neskôr a prezrádza to ku koncu knihy slovami jej nemeckého otca: Eliškina matka „spávala s chlapíkom od vojenskej polície (...) Bol členom pravicových skupín na Slovensku a Ukrajine. Pomáhal pri prevádzaní ľudí cez hranice – od deväťdesiatich rokov. Povedala mu, aby ťa zobral (...)“.
Hoci rodičia ju vydali na milosť a nemilosť obchodníkom s ľuďmi (a ešte za to zaplatili), nie je zatrpknutá a za príchod do Anglicka je vďačná. Na Slovensku by bola prinútená pokračovať v „remesle“ svojej mamy, starej mamy a prastarej mamy. V Anglicku napriek všetkým ďalším hrôzam, ktoré zažila, vrátane znásilnenia, dosiahla pocit slobody a sebaúcty. A hlavne vytúžené vzdelanie.
Nie je to jediný paradox v živote Elisky Tanzer. Jej úprimné dynamické rozprávanie bez zbytočných ornamentov prináša viaceré prekvapujúce momenty. Počnúc faktom, že je dcérou rómskej prostitútky z východu Slovenska a „čistokrvného Nemca“ z východného Nemecka, obdivovateľa neonacizmu, ktorý v deväťdesiatych rokoch chodil často na Slovensko. „Mal dvadsaťtri rokov, keď mu jeho kamaráti zaplatili trinásťročnú Lenku ako darček k narodeninám“.
Bol to práve otec, kto sa malú Elišku pokúšal zapísať na Slovensku do školy. Opis zjavne nezabudnuteľnej chvíle, keď nachystá jej úplne prvý kúpeľ vo vani a vystrojí ju do ružových šiat, „aké nosievali malé svetlovlasé dievčatká“, patrí k veľmi silným pasážam knihy. Akoby sa Eliška konečne dočkala aspoň štipky nehy.
O to väčšie sklamanie prichádza, keď ju do školy odmietnu prijať. „Vedela som, že sa na to miesto už nevrátime. Tých niekoľko slov, ktoré som z ich rozhovoru vyrozumela, neznelo pozitívne. „Cigáni“ a „nie“ zaznelo viac než raz.“
Debut autorky, ktorá na Wolverhamptonskej univerzite vyštudovala kreatívne písanie, je chvíľami až nemilosrdnou obžalobou spoločnosti. „Nepokladám sa celkom za Slovenku. Slovensko ma za ňu nikdy nepovažovalo (...)“; „Odjakživa som cítila silnejšie spojenie s angličtinou ako s ktorýmkoľvek iným jazykom, lebo práve v tomto jazyku som sa naučila čítať a písať. Mám pocit, že v niektorých ohľadoch je to môj materinský jazyk.“
V angličtine napísala svoj debut, ktorý pred rokom vydalo vydavateľstvo Mirror Books. Do slovenčiny ho preložil František Kôpka a vydavateľ na Slovensku (Lindeni) ho vhodne doplnil o citlivý doslov Tomáša Hrustiča z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV.
Samotná autorka ostré slová v knihe zmierňuje v predslove napísanom pre slovenské vydanie. „Bola by som rada, keby Slováci, ktorí budú čítať túto knihu, pochopili, že všetci sme súčasťou tejto úžasnej krajiny a že minulosť, prítomnosť a budúcnosť Slovenska bude vždy zahŕňať aj Cigánov.“
Eliska Tanzer sa možno raz na Slovensko vráti.
