Artis Omnis nedávno uviedlo na trh novú slovenskú autorku. Valentína Sedileková je mladá, sedemnásťročná baba so širokým spektrom záujmov a aktivít, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani lepší vysokoškolák. Je odhodlaná niečo dosiahnuť, zmeniť svet, zanechať stopu. Je to mierne naivné, ale nesmierne sympatické. Jej kniha má podobného ducha. Venile má byť prvý diel fantasy trilógie Pokrvní o svete, v ktorom sa ľudia menia na zvieratá. Boh a Príroda je jedno. Planéta má svoje vlastné vedomie. V knihe sa však odohráva najmä osudový súboj dobra a zla. Na jednej strane sedí Temný pán, narúšajúci rovnováhu Venile a na druhej strane je tínedžerka Kathrin – vyvolená na záchranu svojej rodnej krajiny.
Už na prvý pohľad je jasná slabina tejto knihy – množstvo klišé klasickej fantastiky. Pri tomto žánri nie je možné sa vyvarovať niektorým archetypom alebo stereotypom, lenže skúsení autori vedia s nimi narábať tak, aby nebili do očí a nepôsobili na čitateľa unavujúco. Sedileková ešte nie je skúsená autorka. Klišé v jej podaní znie skôr ako povinná jazda než cielený autorský zámer. Navyše je ho toľko, že si často odporuje a vytvára výrazné logické nedostatky vo fungovaní jej fikčného sveta alebo je mierne redundantné.
Nepoteší ani úvod, ktorý je v kontexte distribúcie informácií a expozície zbytočný a zmätočný, lebo kniha má na to priestor neskôr, keď sa hrdinka učí všetko, čo potrebuje vedieť nielen ona, ale aj čitateľ. V tom momente Venile stratí všetko tempo a výrazne sa spomalí. Respektíve, niekoľko kapitol sa snažia utiahnuť postavy. Tie sú však ploché, a tak nedostatok akcie nie je čím vyvážiť. Zároveň je najviac cítiť, že práve prostredná časť je to, čo Sedileková chcela naozaj napísať – popis alegorického sveta, ktorý by mal slúžiť ako príklad pre ten náš. Škoda len, že miera naivity a dobrosrdečnosti je vyhnaná tak vysoko, že Venile pôsobí umelo a nie ako reálny, fungujúci svet. Utópia, v pravom význame slova, príliš vzdialená na to, aby sme ju mohli brať vážne.
Sedileková má však jednu veľkú výhodu – talent. Jednotlivé pasáže sú opísané dobre, zvláda aj akciu či romantickú líniu, ktorá si nekradne pre seba viac priestoru, ako je nevyhnutné. Takisto jednotlivé nápady i spomínané alegórie majú niečo do seba, len mohli byť lepšie dotiahnuté.
Sedileková ako začínajúca autorka nemá totiž vyvinutú zručnosť na prácu s príbehom na vyššej úrovni ako je samotné rozprávanie. Ploché postavy, naivita či klišé nemusia prekážať, ale vnútorná (ne)logika príbehu je tu výraznou chybou. Čosi mi však hovorí, že si nájde svojich čitateľov. Mnohí jej aj toto budú ochotní prepáčiť. Jej text je totiž príťažlivý hlavne pre mladého, nenáročného či menej skúseného čitateľa. Je ľahký a spomínaná skupina aj tak nečíta pre radosť z prepracovaného fiktívneho sveta, ale hlavne pre očarenie jednotlivými obrazmi: mladá hrdinka bojujúca vo víťaznej bitke, popis neistej lásky, šiat, vzťahov a podobne. Fantázia moci (v angličtine „power fantasy“) je asi to, čo dominovalo pri tvorbe Kathrin. Autorka si cez ňu plnila vlastné fantázie a podobne na tom budú aj čitatelia. Ešte poznamenám, že kniha je písaná v prítomnom priebehovom čase, netypickom pre slovenských rozprávačov, navyše sa s ním nakladá veľmi voľne. Nie je to problém sám osebe, skôr je to vec vkusu. Sú čitatelia, ktorým takýto prístup môže prekážať, ale sú i takí, ktorí sa nad tým ani nepozastavia.
Mám chuť Venile prirovnať k Eragonovi. Ten bol tiež plný klišé a nápadov, tiež trpel neskúseným a nevypísaným autorom. Mal množstvo až nekritických fanúšikov či podobne vystavaného hlavného hrdinu. Paolini sa vo svojom diele stratil. Nepoznal mieru. Nevedel odhadnúť, čo príbehu ešte prospieva a čo je prebytočné. Ani Valentína to nevie.
Venile je teda kniha kdesi na polceste medzi dobrou fantasy a nepodareným brakom. Nie je to zlé, ale text je nevyvážený.
Príjemným poznaním je, že Sedileková nemieni zamrznúť v jednej póze. Chce sa ako autorka vyvíjať, a teda pokračovanie Venile môže byť omnoho lepšie. Potenciál tu je.
Juraj Búry
