Vyhľadávanie
Je nezvyčajné, aby na začiatku textu autor prezrádzal, aké plány do budúcnosti mu vŕtajú v hlave, ale myšlienkový nepokoj je pre Miroslava Mojžitu príznačný. ,,Doma mám stohy papierov, ku ktorým sa chcem vracať, a možno z nich ešte vydolujem poznatky, ktoré budú eventuálne zaujímavé pre tých, čo sa remeslom diplomacie hodlajú zaoberať,“ píše v úvode svojej najnovšej knihy Diplomacia s modrým golierom.
Už pred dvadsiatimi rokmi mu nedalo, aby ako aktívny svedok dramatických zvratov v Srbsku (politická a volebná porážka diktátora Miloševića) nenapísal z čias svojho tamojšieho veľvyslaneckého pôsobenia knižku Belehrad. Poznámky 1995-2001. A z obdobia, keď bol veľvyslancom v Bosne a Hercegovine, spísal pozoruhodnú knihu Sarajevo. Čakanie na lastovičky. Užitočné je, že Mojžita zaznamenal aj formovanie slovenskej diplomacie v rokoch 1990 až 1993 v knihe Kňažko/Demeš/Kňažko, ktorá vyšla v roku 2004 vďaka Ústavu politických vied SAV.
Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia Mojžita zapojil do budovania najprv slovenského ministerstva medzinárodných vzťahov (ešte za existencie federácie) a potom ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, mal už za sebou skúsenosť z československých veľvyslanectiev v Číne a Indii. Jeho bratislavskí šéfovia získali dobrého znalca fungovania aparátu ministerstva zahraničia v Prahe. A vtedy ešte netušili, že majú aj výborného kronikára s literárnym talentom. Jeho profesorka slovenčiny na zvolenskom gymnáziu sa rozhorčila, keď si podal prihlášku na štúdium politológie a sociológie: ,,Ako to, že nejdeš na žurnalistiku!?“ Odvetil jej: „Veď mi stále hovoríte, že výborne píšem. To mám stráviť päť rokov štúdia niečím, čo viem?“ Mojžita v roku 1969 ešte nevedel, že jeho vyvolené štúdium prejde tvrdou normalizačnou korekciou a z politológie – ako novej disciplíny – toho veľa nezostane.
Naozaj ju spoznal plnokrvne až v nových pomeroch po zamatovej revolúcii. Vidieť to aj v textoch jeho novej knihy. Sú to síce ,,spätné pohľady“, ako hovorí podtitul, ale text nemá bilančný charakter a ako v úvode autor upozorňuje, nie je to ani záverečná bodka. Je to naozaj ,,in medias res“, začína sa poslednou pracovnou štáciou, presnejšie užhorodskou kronikou, kde bol v rokoch 2017 – 2020 generálnym konzulom. Končí sa Čínou, svojím prvým diplomatickým postom. Tam bol jeho šéfom na veľvyslanectve pre neho nezabudnuteľný učiteľ remesla diplomacie Zdeněk Trhlík. Mladému Mirovi hovorieval, že ,,diplomat musí mať v sebe stále idúci motorček, akési perpetuum mobile, ktoré ho samo poháňa dopredu“.
Autor, samozrejme, venuje veľký priestor krajinám, v ktorých pôsobil, a problémom, ktorými sa zaoberal. Ide najmä o západobalkánske štáty, ale aj Bielorusko, Zakarpatskú Ukrajinu i problematiku slovensko-maďarských vzťahov. Veľmi komplexná je časť textu nazvaná Kosovská sága. Vysvetľuje známy odmietavý postoj Slovenska k samostatnosti Kosova, ale zároveň jednoznačne hovorí ako o ,,úplne nerealistickom variante, že Kosovo zostane súčasťou Srbska“.
Vzrušujúce je čítanie kapitoly Maďarská téma v slovenskej diplomacii. Mojžita bol v prvej polovici 90. rokov členom odborného tímu na slovenskom ministerstve zahraničných vecí, ktorý spolu s maďarskými partnermi pracoval na príprave slovensko-maďarskej základnej zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci. Znalci vtedy zhodnotili, že prvýkrát v dejinách Slováci s Maďarmi rokovali ako rovný s rovným a dosiahli obojstranne výhodný výsledok.
V poslednej kapitole nazvanej Diplomacia malého štátu autor užitočne prezentuje svoje kritické poznámky a predstavy o práci diplomata, ktoré sú zaujímavé aj pre mladšie generácie. O sebe hovorí: ,,... bol som jednoznačne diplomat s modrým golierom – nielen preto, že som sa cítil robotníkom diplomacie, ale aj preto, že som tie modré goliere aj celý svoj diplomatický život nosil“. Počas jeho prvého diplomatického pobytu v Číne si jeho starostlivá manželka všimla, že diplomati, s ktorými sa stretávali, mali akési zažltnuté biele goliere. V Pekingu bolo totiž všetko vrátane vody nažltnuté od jemného piesku z púšte Gobi, ktorý sa často vznášal nad mestom. Košeľa po niekoľkých praniach stratila bielobu, neboli ešte také dokonalé bielidlá. Manželka mu preto začala nakupovať modré košele svetlých odtieňov. Pri nich zostali až do konca diplomatickej kariéry Miroslava Mojžitu.
Miroslav Mojžita: Diplomacia s modrým golierom. Spätné pohľady
Fotografie: Pavol Demeš
Žilina: Artis Omnis, 2022
