Vyhľadávanie
JÁN JOHANIDES
Dívaj sa do modrých očí Londýna
Levice, L. C. A. 2000
Najnovšia novela všeobecne uznaného majstra štylistiky i štylizácie sa odohráva takpovediac na celom svete. Celý svet je tu dejiskom hry, ktorá diagnostikuje deformované ľudské osudy, a keďže sa asi nedá ináč, ich prázdnu osamelosť napĺňa aspoň metaautenticitou spätného hľadania. V dejisku sveta Johanides postaví ozrutný, div nie babylonský rozprávačský strom, z ktorého zreteľne vidieť, že dostojevskovská hľadačská úzkosť (,,Boh je mŕtvy, všetko je dovolené“), ktorá riadila od začiatku aj pero nášho majstra, neprináša dosť filozofického uspokojenia a treba ju prinajmenšom inovovať (,,ateizmus je vrece, v ktorom číha na príležitosť neovládateľný jedovatý had“).
Protagonista epištolárne osnovanej novely Dívaj sa do modrých očí Londýna je veriaci sudca – špecialista na európske zlo najmä medzi mladistvými. Hoci sa svojím rozprávačstvom podieľa na osudoch ostatných postáv, iba on sám ich môže vyrozprávať, iba on sám nie je zasiahnutý ohromujúcim útokom onoho hada trestajúceho hriešnych a zablúdených. Svoj život prežije síce v nepredstaviteľných traumách (,,Hnusí sa mi tento svet, chcel by som ho zo seba vygrcať.“), ale aj v závideniahodnej integrite (,,Koľko ľudí má už vo mne svoj hrob.“). Zatiaľ ani v jednom Johanidesovom diele nebol posun od dostojevčiny sformulovaný takto jednoznačne (v Trestajúcom zločine nebolo v každom prípade samotrestanie zločinom až také masové a všeobecné).
Navzdory tomu, že v štrnástej Johanidesovej knihe sa pričasto trestá smrťou za hriešny život (protagonistova dcéra sa zastrelí, iní zomierajú na neškodné poranenia, sudcu Šuvadu dokonca zožerú mäsožravé korytnačky v posvätnej Gange), je to kniha o láske, presnejšie o nedostatku lásky. Táto téma spúšťa mnohostupňovú rozprávačskú lavínu a vždy nejakým spôsobom sceľuje jednotlivé roviny a integruje postavy. Pričastá smrť napovedá, že z nedostatku lásky niet vykúpenia, je len utrpenie bez hraníc, rovnako tragické na Slovensku ako v Bulharsku, Holandsku, Európe či Latinskej Amerike. Nedostatok lásky je príznakom tohto veľkého malého sveta, ktorého brutalita zabíja rovnako zlých a brutálnych ako nevinných a bezbranných. Všetci (vari okrem Boha) sa stávajú vinníkmi bez možnosti vykúpenia. Protagonistova dcéra sa beznádejne zaľúbi do svojho otca (Eva: ,,Na Slovensku niet mužov.“), a keď chce uniknúť ako Oidipus pred zlým (trestajúcim?) osudom, táto tragická mestožienka uteká do anglickej cudziny v prezlečení za opérku, hoci aj tam ju čaká osud v podobe kulturistického Gréka, z ktorého sa napokon vykľuje homosexuál – neostáva iné, len sa pomstiť milovanému otcovi za nenaplnenú lásku tak, že ho obviní z krvismilstva a sebe kúpi revolver. Bludné zlo plodí ďalšie zlo, až kým nie je celosvetové a nevykoreniteľné. Podobné osudy za šírenie zla stíhajú aj ďalšie postavy, až sa napokon čitateľ díva na autora sťa na slovenského Nostradama, ktorý sype soľ do rozjatrených rán úbohého vyjaveného spolukrajana, aby mu dodal odvahy vydržať aj horšie časy (?).
Postava rozprávača akoby nahrádzala netrestajúceho Boha: vždy je hotová vstúpiť do najintímnejších sfér života iných postáv a pochopiť v nich všetky nevyspytateľné zákruty, ktorými pandemický svet sproblematizoval ich priamočiaru túžbu po láske a svojou brutálnou absurditou poskrúcal ľudské životy na nepoznanie. Rozprávač takto môže okrem celoeurópskej či celosvetovej biedy bez problémov vykričať aj morálnu biedu procesov z päťdesiatych rokov i zbabelú prispôsobivosť režimu či eštebácku nadprácu a príčinlivosť. Navyše, všetky tie akokoľvek nemilosrdné rany pomstychtivého osudu sú len ozvenou pocitov či tušení rozšafného rozprávača, pretože akási nadprirodzená sila (organizujúca, riadiaca a spájajúca všehomír), ktorou je možno on sám, ich vopred zvestuje (pukne sklo na mape Európy, ozve sa výbuch, prisnije sa sen, skráti sa ruka).
Nuž tak, Johanides opäť mocne zaťal svoju rozprávačskú sekeru do hustnúcej neprehľadnosti ľudskej situácie. Bolo by azda načim zaťať ešte hlbšie, ale čo už, keď sa zaťatá sekera nedá vyslobodiť na nový rozmach.
