Recenzia
Eva Palkovičová
11.07.2013

Dlhý zoznam na vraždu – Alexander Max

Podľa názvu, ale aj príbehu knihy Alexandra Maxa Dlhý zoznam na vraždu (Marenčin PT) by sa zdalo, že ide o detektívku: v centrále slovenskej politickej strany nájdu mŕtvu asistentku. Polícia za dva dni vyšetrovania nemá „ani ň“, a tak si strana najme vyšetrovateľa vo výslužbe, právnika Jozefa Páteka. Politické zákulisie, ktoré vraj autor skrytý za pseudonymom pozná z vlastnej skúsenosti, a každodenná realita Slovenska, pozorované očami cynického pragmatika Páteka, rozširujú záber románu, v ktorom nájsť páchateľa nie je tým najpodstatnejším cieľom.

V malej krajine, kde čítanie novín odpredu aj odzadu nezaberie ani hodinu, by detektívka plná nápaditých vrážd a zvratov vo vyšetrovaní vyznela nepatrične. Preto autorovi zostáva len paródia žánru: vyberané syry servírované na porcelánovej mise s najlepším vínom a poker na zelenom filcovom obruse spolu s pretekmi v duchaplných rečiach korunovaných citátmi od Senecu nasmerujú čitateľa hneď v úvode na čítanie

z odstupu. Z tohto pohľadu dávajú zmysel aj viac zahmlievajúce ako pátranie sprehľadňujúce detektívove úvahy či zatajovanie informácií, o ktorých čitateľ vie, že nimi Pátek disponuje, no sám k nim nemá prístup. Náhle sa objavujú tajomné e-maily zo záhrobia, nové postavy sa vynárajú a nevyužito miznú. Metažánrovosť vytŕča z poznámok o písaní, Colombovej žene alebo z Pátekovho ironického pohľadu na vyšetrovanie. Zľahka podozrivo pôsobia tiež mená postáv (Fándly, Kráľ, Hečko, Diviš) a prípadné pochybnosti o nenáhodnej podobnosti rozptýli meno čiernovlasej, čiernoodetej, príťažlivej a (ako ináč) inteligentnej asistentky Svetlany Podmanickej. Čitateľ sa zúčastňuje na vyšetrovaní miestami len pasívne a necháva sa zabávať (no po čase trochu otravovať) ďalšími, niekedy pridlhými bonmotmi, slovnými hrami, surrealistickými prirovnaniami všetkého k hocičomu, opakujúcimi sa vtipmi… Nádejné gagy sú navyše často prehlušené prekomplikovaným jazykom, logickou nejasnosťou viet a „prepchanosťou“ textu nepotrebnými a tempo brzdiacimi informáciami.

Napriek tomu je rozprávanie vtipné, postrehy o každodennej slovenskej realite trpko výstižné a postmoderné postupy pomáhajú románu presne diagnostikovať spoločenskú atmosféru malej krajiny. Vďaka tomu môžeme žáner tejto knihy nazvať „viac, ako len detektívka“.