Dnes si ľudia kladú množstvo otázok a často majú pocit, že na ne ani nie sú odpovede

Aj po posledných voľbách často zaznievalo dramatické: Prečo? Odpovede však existujú, nachádzajú sa aj vo vážnych rozhovoroch, ktoré vedú novinári s múdrymi ľuďmi. Nedávno vyšla takáto knižka našej kolegyni Tine Čornej. Svoju zbierku rozhovorov nazvala V postmodernom svete a vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT.

Možno je práve vhodný čas aspoň si zalistovať v takejto knižke. Hovorí sa v nej totiž o naliehavých témach. Aj o fašizme, bezútešnosti sveta, v ktorom dávne hodnoty zanikajú a nové nevznikajú, alebo je ich toľko, že ľudí nezjednocujú. Postmoderný svet je trocha ako pľuštenie. Vzdelaní ľudia však premýšľajú, reflektujú dobu, pomenúvajú problémy a dokonca naznačujú východiská. U nás nie sú čitatelia veľmi zvyknutí čítať knihy rozhovorov, ale mali by to vyskúšať. Zistia, že je to rovnako vzrušujúce ako čítať si dobrú literatúru faktu alebo absolvovať zaujímavé „školenie“ o súčasnom svete, kde prednášajúcimi sú špičky umenia a vedy, čo je vlastne určitý luxus.

Tina Čorná zaradila do knižky svoje rozhovory z obdobia rokov 2006 – 2015. Je ich devätnásť a sú nadčasové, hoci – dnes akurát mimoriadne aktuálne. Zaujala ma napríklad veta Egona Gála: „V istých situáciách úplne normálni, obyčajní ľudia sú schopní páchať tie najhroznejšie veci. Je to problém, s ktorým si doteraz nevedia poradiť ani teológovia, ani filozofi.“ Je to presne tá otázka, ktorá nás najviac trápi: Prečo sa naši spoluobčania správajú niekedy celkom inak, ako by sme čakali? Preto tí, ktorých dobre poznáme, zrazu majú názory, nad ktorými sa rozum zastavuje? Možno na to nepriamo reaguje výrok Vladimíra Petríka, s ktorým je tiež v knižke rozhovor. Na otázku, či si všíma, že hoci je dnešný svet postavený na individualizme, ľudia naň reagujú stádovito, Vladimír Petrík odpovedá: „Tá stádovitosť vyplýva z toho, že ľudia prestali byť zodpovední sami za svoje činy. Hádžu to na druhých, povedzme na politikov. V našej slovenskej povahe je istá ľahostajnosť, pasivita. Nik sa neprepracúva k vlastnému pohľadu na svet, akoby sme neboli ešte celkom dospelí. Postará sa o nás štát, postará sa o nás politik, vláda a my si už len tak budeme lebediť.“

Áno, volíme si akýchsi svojich „tatkov“, ale o dejinných súvislostiach našej voľby nemáme často ani poňatia. Aj táto kniha rozhovorov môže rozšíriť obzory sebauvedomenia sa. V publikácii sa autorka rozprávala s týmito osobnosťami: Jozef Babušek, Marína Čarnogurská, Ivan Žucha, Viliam Gruska, Thomas Messer, Ilja Zeljenka, Roman Berger, Dezider Tóth, Ivan Kadlečík, Rudolf Sikora, Martin M. Šimečka, Jozef Jablonický, Jozef Jankovič, Milan Kňažko, Vladimír Petrík, Juraj Marušiak, Ľubomír Ďurovič. Úvod ku knihe napísala Oľga Feldeková. Konštatovala, že na rozhovor sú potrební dvaja, čím naznačila zvláštnosť žánru, a ja dodávam, že ak je jednou z tých dvoch inšpirujúca múza, tak je vyhrané. Svet síce rinčí zbraňami, ale našťastie – múzy ešte celkom nezmĺkli. A ešte niečo: Autorka je veľmi demokratická – nepripojila k rozhovorom fotky, všetci majú iba holý hlas, slová, nepomáha žiadny imidž. Zvláštne je tiež, že sú to skoro samí muži, ale – dôležité je, že hlavné slovo má žena!