Recenzia
Ľuba Kukučková-Nitrová
16.08.2011

Dnes by som sa radšej nestretla - Herta Müller - To, čo sa nedá povedať, dá sa napísať

To, čo sa nedá povedať, dá sa napísať

Bratislava, Artforum 2011.
Preklad Adam Bžoch

„Rada by som vedela, koľkých z nášho vežiaka, z dolných obchodov, z továrne alebo z celého mesta niekedy predvolali. U Alba sa musí za každými dverami na chodbe denne niečo diať,“ rozmýšľa cestou v električke hlavná hrdinka knihy Dnes by som sa radšej nestretla. Ale hoci sama je veľmi energická a tvorivá bytosť, neteší sa na to, čo sa u Alba „bude diať“. Cestuje totiž na výsluch komunistickej tajnej služby, k vyvoňanému fízlovi, majorovi Albovi, ktorý jej trikrát do týždňa o desiatej dopoludnia pobozká ruku a surovo jej pritom mliaždi prsty. A to je len začiatok výsluchu...Herta Müller je nemecká spisovateľka rumunského pôvodu, od roku 1987 žije v Nemecku. Vo svojich dielach sa však vracia k hrôzam a deformáciám v komunistickej diktatúre. Ako žena nemeckej národnosti v komunistickom Rumunsku bola ustavične pod dohľadom štátnej bezpečnosti, no vo svojej tvorbe o vzdore proti moci nikdy necúvla. Tým sa odlišuje od mnohých tzv. disidentov, ktorí protestovali útekom na Západ, odtiaľ vytŕčali hlavu ponad plot a vykrikovali: „Počkaj, keď príde môj starší brat...!“ Ona je však tichou, nenápadnou, ale skutočnou hrdinkou, lebo žila a prežila v Rumunsku. V desivom socialistickom štáte, kde chlapca so zmrzačenou nohou „odborníci“ pri operácii príliš hlboko uspia, takže sa nepreberie. Kde sa manžel Paul, priekupník s anténami, denne opíja, ale čo je alkoholizmus v porovnaní s terorom majora Alba? Kde Hertino detstvo predstavuje prach v priekope, škaredý a priveľký kabát a všadeprítomná krutosť. A kde jej krásnu priateľku Lilli surovo zavraždia, lebo chce emigrovať do Kanady so svojím milencom. Lilli, krásna a voňavá, spávajúca so zástupom starých mužov, vrátane otčima. Rozličnými spôsobmi sa dá túžiť po slobode a udržiavať si jej ilúziu...

Hlavná hrdinka, mladá robotníčka v textilnej továrni, akoby mimochodom vyslovuje sarkastické postrehy o udavačoch na každom rohu, o láske, erotike, blšom trhu, všadeprítomnej pijatike, o svadbách a ľuďoch žijúcich na vysokých poschodiach socialistického rumunského sídliska, odkiaľ už nedovidia na chodníky.Herta Müller nemoralizuje, ba ani svojho mučiteľa, majora Alba, nijako zvlášť neodsudzuje. Vypovedá o ňom ako o nepríjemnom susedovi, ktorý rozvoniava drahou kolínskou Avril z čierneho trhu. Prijala svoj život, lebo nevie, ako by mohla žiť iný, snaží sa z neho získať čo najviac, a upína sa k myšlienkam na bežné veci, možno vybičovaná strachom z výsluchov. Ale jej strach iba tušíme. Mihne sa ako náznak v zmienkach o jej nespavosti. Stačí, keď sa jej muž na spoločnej posteli pohne – a je po spánku. Lebo aj o ňom, o milovanom, pálenkou páchnucom Paulovi, rozmýšľa nesentimentálne, do istej miery nezúčastnene.

Mladá žena pociťuje ponižovanie zo strany štátnej moci už roky, lebo kedysi sa túžila vydať do Talianska, preto vkladala do šiat, ktoré šila v textilnej továrni, lístočky s pozdravmi Talianom. Hrozil jej za to prísny trest. Strach z tohto obdobia však nájdeme len v narážkach, v spomienkach na obscénnosti, ktoré jej nanucoval majster vo fabrike, aby ju potrestal.Napriek všetkému hrdinka nestráca ženskú hrdosť a ľudský vzdor, akoby sa dokázala povzniesť nad všetko zlé, nespravodlivé, ponižujúce. A to je jej pomyselné: A predsa sa točí!, ktoré ju ľudsky drží nad vodou. Pri preberaní Nobelovej ceny za literatúru Herta Müller povedala: „To, čo sa nedá povedať, dá sa napísať... a na smrteľný strach možno reagovať hladom po živote.“