Recenzia
10.08.2010

Dni a roky po barbarskej noci 1950 – Ján Chryzostom Korec

Ján Chryzostom Korec

Dni a roky po barbarskej noci 1950

Bratislava, LÚČ, vydavateľské družstvo 2009

Ján Chryzostom Korec má dosť osobných skúseností zo života i „neživota“ v totalitnom systéme, preto je zaujímavé prečítať si jeho spomienky a názory na toto obdobie. Podnetom na napísanie spomínanej knihy bola požiadavka občianskeho združenia ReAminare, ktoré chcelo, aby pred televíznou kamerou odpovedal na päťdesiat otázok. Tie sa dotýkali prenasledovania cirkvi počas komunistického režimu u nás. Záznam bol určený pre kresťanský archív. Téma sa J. Ch. Korcovi však zdala taká závažná, že považoval za korektné urobiť si písomnú prípravu. Tieto odpovede slúžili ako základ knihy Dni a roky po barbarskej noci 1950. J. Ch. Korec sa v odpovediach snažil použiť nielen osobné spomienky, ale hľadal aj všeobecnejšie súvislosti s vyčíňaním komunistickej moci proti katolíckej cirkvi.

         V Korcovej knihe možno zaevidovať niekoľko etáp, ktoré mali byť stupienkami k úplnej likvidácii cirkvi, ako nežiaduceho spoločenstva brániaceho rozvoju socializmu. Začalo sa snahou režimu odlúčiť katolícku cirkev od Svätej stolice. Jedným z prostriedkov na dosiahnutie cieľa bola vynútená moc štátu, ktorý pomocou cirkevných tajomníkov či úradu pri vláde sa snažil kontrolovať a usmerňovať činnosť cirkvi. Napokon aj vznik združenia Pacem in terris roku 1971 bol jedným z klinov, ktorý mal odlúčenosť od Ríma podporiť. Proticirkevná činnosť komuniustického režimu sa datuje od roku 1945, druhý dych nabrala po roku 1948 a najväčších krutostí sa dopúšťala v päťdesiatych rokoch (zatváranie kňazov, rušenie reholí, vykonštruované procesy, odoberanie súhlasu na vykonávanie kňazského úradu a pod.). Nečudo, že v takomto ovzduší neslobody musela vzniknúť aj „tajná“ cirkev (J. Ch. Korec uprednosťňuje názov „skrytá“ cirkev). Tajné vysviacky kňazov či biskupov (J. Ch. Korec bol jedným z nich) a organizovanie utajených podujatí, čítanie i donášanie štátom zakázanej literatúry boli len niektorými formami života „skrytej“ cirkvi. Autor však spomína aj konkrétnych kňazov, ktorí sa podujali slúžiť režimu a na tomto poli urobili veľa zla. Mnohých ľudí zo „skrytej“ cirkvi sledovala ŠtB a najímala si agentov, sledovačov a donášačov. Smutné bolo, že aj Korcov blízky priateľ sa dal nahovoriť na túto nečistú úlohu, no tajne vysvätený kňaz čoskoro na to prišiel a prerušil s ním styky. J. Ch. Korec sa venuje aj vlastnému procesu, keď ho roku 1960 súd poslal na osem rokov do väzenia. Tam sa stretol s viacerými nevinne odsúdenými (napr. aj s Jozefom Jurášom) a nadviazal s nimi priateľstvo, ktoré pretrvalo aj po prepustení z väznice.

            V sedemdesiatych a osemdesiatych rokov práca v cirkevnom udegrande pokračovala ešte intenzívnejšie aj napriek zastrašovaniu. Autor odpovedal aj na otázku, prečo nepodpísal Chartu 77. Bol a je presvedčený, že kňazi sa nemajú nikdy miešať do politiky.

            V odpovedi na päťdesiatu otázku si Ján Chryzostom Korec sám položil niekoľko otázok. Najskôr napísal, že prežil dva systémy bez Boha – nacizmus a komunizmus, ktoré sa „zrútili, a to pod ťarchou ľudského preklínania“. A ďalej sa pýta: „Chceme žiť na Slovensku, v Európskej únii a vo svete s Bohom, či bez Boha?... Alebo chceme budovať ďalší, a to tretí systém života bez Boha, aby sa aj ten zrútil pod ťarchou ľudského preklínania?“

            Otázka na zamyslenie. Obsahuje osobnú skúsenosť a tiež aj nádej, že odpoveď na ňu bude: nie.

Ivan Szabó