Oceňovaný britský autor David Almond, ktorého literárna tvorba balansuje medzi detským svetom, magickým realizmom a filozofiou, sa po knihe Skellig (1998) opäť dotkol anjelov. Tentoraz však menej vzletne. V porovnaní s umne, letmo zosnovaným príbehom, ktorý Almondovi zabezpečil miesto medzi uznávanými autormi, píšucimi nielen pre deti a mládež, má tento počin výrazne infantilnejší nádych. To by neprekážalo, ak by sa pomerne riedkeho deja s priehľadnou štruktúrou a ideou nevysypalo na papier v rozsahu malého románu.
Angelino Brown je úplne iný anjel, síce jasnejší, no prisladký. Aj keď v rámci viac rozprávkovej formy rátame s naivnejším stvárnením a neočakávame temné tajomno číhajúce za rohom, absentuje tu čokoľvek, čo by uchránilo od nudy. Knižka mala zrejme hladiť po duši, pôsobí však ako med, čo všetko polepí. Akoby si spisovateľ odskočil k napohľad detsky vyprofilovanejšej literatúre, no nechtiac pritom podliezol latku kvality, ktorú pred dvadsiatimi rokmi, keď Skellig vyšiel, nastavil.
Príbeh Angelina Browna sa vyznačuje tým, že to príbeh nie je, hoci mohol byť, a skvelý. Predurčovalo ho na to autorovo vnímanie sveta a duchovna, tvoriace výrazné línie jeho diela, čo občas preblysnú aj stránkami tejto knižky. Sú to však len krásne nite, z ktorých treba čosi utkať. Cestu, po ktorej bude chcieť čitateľ putovať, dvere, za ktoré bude chcieť nahliadnuť. A to sa nepodarilo. Ostalo klbko myšlienok, náznakov tém a rozstrapkaných klišé. Niežeby nebolo zrejmé, čo sa chce povedať, práve naopak – je to kolotoč omieľaných právd, na ktorom sa vezieme, vidiac pred i za seba, bez pocitov záujmu.
Ako vodič autobusu Bert Brown, ktorý má už práce plné zuby a veľmi rád si na každého a všetko na tomto zlom svete „pofrfle“. Až sa mu raz vo vrecku, nevedno prečo, zhmotní anjel. Ten začne jesť puding, chodiť do školy, učí sa rozprávať, lietať a hrať futbal. Občas si prdne. Doslova pre srandu. Potom ho unesú a oslobodí sa záhadným spôsobom, ktorý o ňom hovorí nevieme čo presne. Vieme ale, že jeho únoscovia nie sú v skutočnosti vôbec zlí, iba nevedia, ako byť dobrí. Aj ten najväčší zloduch túži mať anjela vo svojom vnútri. Preto ho chce zjesť. A že vždy pomôže želé, čokoládový koláč, maľovať si a smiať sa. To všetko nevyplýva z príbehu, vieme to, lebo nám to autor niekoľkokrát zdôrazní. Niežeby na tom celom nebolo čosi pravdy, ale stokrát opakovaná pravda sa stane prázdnou.
Autor chabo brnká na overené strunky pútavosti príbehu. Charaktery silných postáv a ich osudov načrtáva plocho. Odbíja čitateľa spôsobom – „táto postava je zlá, ale nemusela by byť, táto je múdra, títo sú láskaví“. Oblieka ich do pováh, akoby nosili na tričku logo, podľa ktorého potom stereotypne konajú. Býva zlým zvykom tolerovať strohú naivnosť detského žánru, no ani tá neospravedlňuje, že sa postavy nevyvíjajú a tie, ktoré sa napokon neurčitým spôsobom zmenia, tak neurobia na základe motivácie deja a príbehu. Chýba uveriteľný proces, ktorým prejdú. Dokonca ani hlavný hrdina, tvrdiac, že nič nevie, nedostáva impulz na to, aby sa premenil na človeka, hoci ľudské vlastnosti vykazuje. Humor je tu tiež len ventilom dusna, do ktorého nás kniha uzamyká, nefunguje sviežo, spontánne.
Detské postavy na rozdiel od iných autorových kníh neprekonávajú zložité problémy a životné situácie, a tak im chýba pohonná hmota, aby neostali predvídateľnými figúrkami, ktoré napokon neovplyvnia dej a ten ich tiež nezasiahne viac, ako si to autor dovoľuje naznačiť. Sú len vyšrafované, nie vyfarbené ako celá kniha, ktorá je ilustrovaná milo i vkusne.
Dospelí sa delia na dva druhy: dobrí alebo zlí. Nepomôže, že len navonok či dočasne. Autor napríklad sám priznáva, že je zástancom alternatívneho vzdelávania, čo zreteľne dáva najavo parodovaním zamestnancov školstva, robiacich „dôležité“ rozhodnutia bez reálneho významu. Učiteľka výtvarnej výchovy či kuchárka sú stelesnením tvorivosti, starostlivosti a vľúdnosti. V istej rovine je to v poriadku, no opäť viac prostriedkom zažitého a nezáživného skicovania než profilovania literárnej postavy.
Almondova tvorba býva spájaná s pojmom „biblioterapia“ – liečba, pri ktorej čítanie o ťažkostiach a problémoch, korešpondujúcich s tými životnými, umožňuje nájsť východiská a úľavu. Napriek tomu, že je kniha zásobená množstvom námetov s potenciálom túto úlohu naplniť, sa to napokon nepodarí. Je skrátka priplytká na to, aby zasiahla vnútro. I keď je snaha prinášať a vychutnávať si dobrý pocit sympatická, nestačí servírovať frázy a optimizmom presiaknuté situácie, pokiaľ nemajú základ v pute medzi slovom a prežívaním, ktoré si autor želá. Čitateľ však ostáva presýtený balastom a hladný po zážitku.
Azda najuchopiteľnejšou pointou, ku ktorej sa dá priľnúť, je typická otvorenosť veciam, čo sa nemusia javiť prirodzené či správne, no i tak môžu človeka obohatiť. Keď už v anjela neveria ani kňazi, dobrota srdca a veľkosť ducha sa merajú spontánnosťou, s akou ho okolie akceptuje, pričom sa nadprirodzená bytosť stáva čoraz skutočnejšou a my sa dostávame k nádejnému jadru či hlavnému spojivu príbehu asi najbližšie. Avšak veľmi rýchlo sa od neho opäť odkloníme a neostanú v nás žiadne odpovede ani podnety na premýšľanie.
Nejde o to, že by autor nedisponoval dostatočnou originalitou. Práve naopak. Všetko však ostáva v rovine útržkovitého nápadu. Veľmi ťažkopádnymi skratkami sa motáme myšlienkami bez prieniku, názorov, príliš nahustených na čitateľa. Almond je veľmi produktívnym autorom, na konte má vyše tridsať kníh. Nastáva však otázka, či nie je lepšie počkať na samého seba, aby sa človek píšuci dokázal vyjadriť v plne koncentrovanej, najuveriteľnejšej a najviac hodnotnej podobe. Tomuto anjelovi totiž skutočná hĺbka, z ktorej temnoty sa dívame do skutočného svetla, žiaľ, bytostne chýba.
Edita Treščáková
