Vyhľadávanie
Bratislava, Marenčin PT 2010
Johann Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804) vedel, kedy a kde sa má narodiť, vyrastať a pracovať, či už išlo o Prešporok alebo Viedeň. Na cestu mu svietilo osvietenstvo Márie Terézie i Jozefa II., ba vďaka ich osobnej priazni mohol využiť svoj všestranný talent na mudrovanie, skúmanie a vynaliezanie. Hoci vo Viedni a Györi ukončil štúdium filozofie a práva, po celý život – popri oficiálnej práci a rôznym povereniam dvora – sa venoval svojim technickým záľubám. Žičila mu aj skutočnosť, že bol priateľom A. F. Kollára, riaditeľa c. k. dvorskej knižnice, ako aj chýrneho banského strojmajstra J. K. Hella. Hellov vodostĺpový a vzdušný čerpací stroj mal svetový primát. Keďže Kempelen bol stúpencom ratia educationis, no najmä zdaňovania zazobanej šľachty, mal aj svojich nežičlivcov. V Prešporku ním bol Anton Grassalkovič, majiteľ Komjatíc, Ivanky pri Dunaji s kaštieľom, no ten mu nestačil. Za bránami vtedajšieho mesta si dal postaviť veľkolepý palác so záhradou. My ho poznáme ako palác pionierov aj ako sídlo slovenského prezidenta. Ambiciózny Kempelen sa po skončení štúdia stal tajomníkom dvorskej komory v Bratislave, neskôr ako miestodržiteľ zodpovedal dvoru za rozsiahly banát, lebo v Sedmohradsku ho vymenovali, za direktora soľných baní. Vyznal sa v nich, veď ich skúmal už predtým v Solivare, kde občas fáral ako obyčajný baník.
Na obale užitočnej knižky sa niekoľkými riadkami predstavuje aj autor Igor Janota (1921 –2008). Ten zasa vedel, o ktorej významnej osobnosti napísať biografiu. Publikoval tritisíc článkov o histórii, zozbieral vyše stovky povestí o svojej Bratislave, zmapoval život jej fontán, vydal desiatku kníh, ktoré v knižniciach patria medzi najčítanejšie. Je presvedčivý, lebo je bohatý na informácie. Hoci opisuje prácu a život konštruktéra a činiteľa, zároveň vytvára kolorit doby, ku ktorému patrí obliekanie, stravovanie, všakovaké obyčaje, zábavy s tancom, život na dvore i okolo neho, lumpačky pánov v Solivare, ale aj od soli vyštípané ruky baníkov. Opisuje Kempelenovu túru od Venécie, kde vynálezca študuje stavbu lodí, detailne priblíži jeho nový dom na Dunajskej ulici, kde má vynálezca aj dielňu, v ktorej sa „píli, vŕta, skrutkuje, nituje, taví, kuje, montuje ako v nejakej manufaktúre“. Rozhľadený autor svoju literatúru faktu beletrizuje, je „ľudovejší a jednoduchší“ ako, povedzme, Ľudo Zúbek, no je rovnako presvedčivý, vierohodný. Vieme, že Kempelen vynašiel písací stroj pre slepcov, hovoriaci i šachový automat, skonštruoval fontánu pre cisárske sídlo v Schönbrunne i čerpadlo ktoré ťahalo vodu na Bratislavský hrad. Vďaka Janotovi vieme aj o lise na získavanie oleja zo slnečníc, o zdokonaľovaní mlynov a hámrov, o protézach pre invalidov i jeho moderných súkenkách. Ulica, kde vyrábala štof tá bratislavská, sa podnes volá Súkennícka. Všestranný vynálezca vyučoval francúzštinu, ba napísal aj divadelnú hru. Na žiadosť Márie Terézie spísal minerálne vody a kúpele, anonymne sa kuríroval v Piešťanoch, kde už za jeho čias mali šľachtický, meštiacky, sedliacky, ba aj jeden cigánsky a žobrácky bazén. Široký sortiment bazénov v rôznych cenových reláciách poskytujú naše svetoznáme kúpele aj dnes. Inšpiromat?
Žiaľ, táto knižka, je posledným dielom plodného autora.
