Vyhľadávanie
Spisovateľ (a programátor) Vojtěch Matocha nadväzuje svojím románom Prašina na tradíciu dobrodružných príbehov, v ktorých v našom štáte (Československo) dominoval najmä Jaroslav Foglar, autor nezabudnuteľných Rýchlych šípov. Deti milujúce dobrodružné príbehy, našťastie, na svete nevymreli, boli pred tridsiatimi rokmi, sú dnes a snáď budú aj o tridsať rokov. Je teda pre koho písať dobrodružnú literatúru.
Prašina je štvrť v Prahe. Je miestom, kde nefunguje elektrina, čo v praxi znamená pre jej obyvateľov život bez električky, rádia, ale aj hodiniek na baterku. Museli sa prispôsobiť. Nespoliehať sa, že teplo sa k nim dostane, lebo to zabezpečia elektrické rozvody. Nezabezpečia. A predsa je to miesto, kde ľudia žijú. Možno tichšie a menej hekticky ako všade inde, možno tým ostatným pripadajú spomalení a ich štvrť strašidelná, no oni sú tu. Oblasť je lokalizovaná, hoci reaguje na teplo. V lete sa trochu stiahne, v zime roztiahne. V rozpätí nanajvýš 20 – 25 metrov. Len si to predstavte: stojíte na neviditeľnej hranici. Urobíte krok na jednu stranu, technika nefunguje. Krok opačným smerom – všetko je tak, ako sme zvyknutí, ako to poznáme. Čosi sa však stalo a ona rastie. Náš komfort môže byť v sekunde preč. Prašina sa rozpína.
Dej je akčný od samého začiatku, čo je fajn, keďže je kniha prioritne určená pre mladého čitateľa. Hlavným hrdinom je trinásťročný Jirka, ktorého dedo býva v Prašine a za ktorým musí zájsť. U deda stretne neznámeho, trochu podozrivého muža, s ktorým má jeho starý otec evidentne nejaké spoločné tajomstvo. Chlapec si vtedy uvedomí, že jeho nudný dedo, stále sediaci doma a zahĺbený do kníh, má asi aj iný život, ako dovtedy tušil. Veci sa však vyvinú zlým smerom, a tak je Jirka spolu so svojimi kamarátmi a rovesníkmi Anastáziou (En) a Tonym vrhnutý do najväčšieho dobrodružstva, aké kedy zažil. Starší čitateľ sa tak trochu vráti do čias, keď v detstve a mladosti čítaval Troch pátračov, hoci táto súčasná trojica rieši omnoho závažnejšiu vec. Zachovanie sveta, ako ho poznáme. Ak Prašina vystúpi zo svojich hraníc, ak postupne pohltí nielen Prahu, ale celé Česko, ba možno dokonca Európu, ako budeme žiť? Vedeli by sme sa vrátiť do predminulého storočia? My, generácie zvyknuté na samozrejmosti spojené s technickou revolúciou?
Príbeh je živý, dynamický, dobre odsýpa, je plný dobrodružstva. Ako knihovníčka oceňujem, že autor do deja zakomponoval aj prašinskú knižnicu, kde sa decká dozvedeli zaujímavé veci z histórie a tiež miestne divadlo – oboje, žiaľ, takmer prázdne a bez života.
Najdôležitejšími hýbateľmi deja sú dievča a chlapec. Čo je výborné, lebo deti v tomto veku často nad druhým pohlavím pohrdlivo odfrkujú a už som zažila, že odmietli čítať knihy, kde bol hlavný hrdina opačného pohlavia. V tomto prípade to Vojtěch Matocha vyriešil, keďže odvážni a spolupracujúci musia byť obaja, Jirka aj En. S ich príbehom sa tak môžu stotožniť (a vo svojej fantázii ho spolu s nimi absolvovať a prežívať) rovnako čitateľ aj čitateľka. A keď sa ukáže, že niektoré veci sú trochu inak, nuž, musia zvládnuť i to.
Dôležité atribúty, na ktorých je spolupráca (a potenciálna záchrana sveta) postavená, sú v kontexte knihy krásne čitateľné: pomáhať si, byť odvážny, postaviť sa zlu, prekonať svoj strach a hranice pohodlnosti. Len tak je možné dosiahnuť cieľ. Zároveň autor svojich čitateľov nepodceňuje. Ak sa v závere jednej kapitoly objaví čln, v ďalšej z neho môžu malí hrdinovia už aj vystupovať, čitatelia nepotrebujú mať servírovaný celý proces (ako doň nastúpili, odviazali ho, plavili sa s ním...). Vie, že si to nielen dospelí, ale aj decká dokážu domyslieť.
Kniha je určená pre čitateľov od deviatich rokov. Pravdupovediac, myslím si, že ten vek by mal byť vyšší. Neviem si celkom dobre predstaviť druháka či tretiaka základnej školy, ako číta Prašinu a rozumie jej. Už aj kvôli spomínanému nepodceňovaniu čitateľa. Kniha si vyžaduje určité čitateľské zručnosti, myslím, že vek 12+ je na ňu ideálny. Aj keď motívy ako rozsvecovanie bledých plynových lámp lampárom s dlhou tyčou, keď všade inde sa zapína elektrické osvetlenie, ocenia asi až dospelí.
Je nevyhnutné zmieniť sa tiež o ilustráciách, ktorými je kniha obohatená. Ich autorom je Karel Osoha – a sú naozaj krásne. Sú výborne zvládnuté, často len naznačujúce, dotvárajúce atmosféru (napr. stroj osvetlený sviečkami vidia deti aj čitatelia len čiastočne, zvyšok je zahalený v tme, čo spĺňa viacero funkcií: rešpektovanie perspektívy svetla, rozvoj vlastnej fantázie). Nie je ich málo, sú dvojstranové a veru sa mi stávalo, že som sa k nim vracala späť, keď som si chcela overiť, či sa moja predstava zhoduje s predstavou ilustrátora. Vhodne zvolený font písma na obale knihy sa vnútri opakuje, práve ním sú vytvorené i nadpisy kapitol, čo vytvorilo kompaktný celok.
