Vyhľadávanie
Pohľad: všímavý, vnímavý
Jozef Čertík: Dodatok k ruži
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2004
Pohľad Jozefa Čertíka sa nezastavuje len pri veci, ktorú chce vidieť a istým spôsobom v básni aj spomenúť, vyzdvihnúť; vždy si akosi nevdojak všíma ani nie to, čo je za vecou - to je prirodzené, ale najmä to, čo funguje ako jej „dodatok“, čo pri zbežnom pohľade môžeme, ale nemusíme zaregistrovať.
Čertíkovi očividne nejde o nejaké novátorstvo, nechce šokovať, jeho prvotnou ambíciou sa zdá skôr úsilie, aby sa čitateľ na chvíľu zastavil, pristavil, možno „pridružil“. Autor nevyhľadáva samotu, no predsa si niekedy prichodí iný, azda z dnešného hľadiska čudný: nepoddáva sa módnym vlnám, jeho texty nie sú billboardovo krikľavé, vynucujúce si pozornosť, naopak, ľahko ich môžeme aj prehliadnuť, minúť. Postrehneme v nich aj ťažko ukrývanú otvorenosť voči svetu, voči tomu druhému neraz aj v ľúbostnej dráme – tá lyrický subjekt prirodzene nechráni, ale vystavuje ho všetkým zimám a mrazom, ktoré môžu na človeka prísť. Čitateľ má často pocit, že vidí a spoznáva jednotlivca, ktorého z teplej izby vystrčili do chladu; a stotožňuje sa s jeho pocitmi, s jeho reakciami.
Našepkávanie krásy, tak znie názov jednej z Čertíkových básní, a to prakticky platí o celej knihe – akoby autor pozorne načúval, čo mu pošepne jeho estetické cítenie, estetická skúsenosť, a potom to placho zaznamenával. Jeho básne sa nevyhýbajú takzvaným večným témam ani pomerne bežným situáciám, ako je napríklad strach zo smrti pri ceste lietadlom (báseň Povedzme), no banálnosti sa šikovne vyhne v pointe, ktorú nasvieti z nečakaného uhla; myšlienku na život a smrť („...keď ti dá pocítiť život / takto na krajíčku“) uzavrie a vlastne otvára dvojveršie „na jedinom vlásku / milenkinom“.
Po knihách Voľným okom (1988) a Perovky (1998) prichádza Jozef Čertík taký, ako ho už trocha poznáme – pozorný k ľuďom i veciam a vecičkám sveta, zameraný aj na najnepatrnejšie detaily, ktoré ich ozvláštňujú; v básňach sa však sústreďuje aj na významné osobnosti, ktoré ovplyvnili či posunuli dejinný vývin na Slovensku (Štúrovci, Janko Kráľ, Milan R. Štefánik). Aj tak vzniká mozaika nášho rozporuplného dneška a rozporuplného človeka v ňom, dočasného i večného.
Viera Prokešová
