Vyhľadávanie
Tomáš Hučko, František Malík (eds.): Rozhovory s osobnosťami literatúry 60. rokov (The Paris Review)
Preklad: Vladislav Gális, Tomáš Hučko, Terézia Klasová, Petra Pančíková
Bratislava: BRAK, 2020
Vydavateľstvo Brak ponúklo čitateľom už druhý slovenský výber rozhovorov s autorkami a autormi, ktoré časopis The Paris Review uverejňuje od svojho vzniku v roku 1953 až podnes.
Kým prvý slovenský výber z roku 2018 priniesol desať rozhovorov, ktoré sa v časopise zjavili v päťdesiatych rokoch (T. Capote, T. S. Eliot, W. Faulkner, E. M. Forster, G. Greene, E. Hemingway, F. Mauriac, A. Moravia, D. Parker a F. Sagan), aktuálny výber siaha do rokov šesťdesiatych a predstavuje jednu autorku a dvanásť autorov (S. Bellow, J. L. Borges, W. S. Burroughs, L.-F. Céline, J. Cocteau, S. De Beauvoir, A. Huxley, J. Kerouac, H. Miller, V. Nabokov, B. Pasternak, E. Pound, I. B. Singer).
Interview s nostalgiou
Rozhovor so známou osobnosťou je čitateľsky veľmi obľúbený žáner. Čitateľov môžu zaujímať najrozličnejšie veci z jej života: politické názory, obľúbené jedlo, značka auta, vierovyznanie... Závisí to od toho, pre aké publikum sú rozhovory určené a aký je spoločenský status respondenta. Je to osoba súkromná, verejná, reprezentuje väčšiu skupinu, politický názor alebo len samu seba? Tieto otázky sa vynárajú aj pri čítaní rozhovorov so spisovateľmi: Kto je to ten spisovateľ a prečo by sme sa ho vôbec chceli niečo pýtať? Otázky, ktoré redaktori a redaktorky časopisu The Paris Review autorom a autorkám v týchto dvoch zväzkoch kladú, sa v dosť veľkej miere opakujú: zaujíma ich spisovateľské remeslo – proces písania, technika, padnú žiadosti o rady začínajúcim autorom, pýtajú sa, kto ich ovplyvnil, ako v sebe spoznali talent, čo čítajú, či ich zaujíma literárna kritika, ako vznikali niektoré texty. Spisovateľ z takto vedeného rozhovoru vychádza ako génius, umelecká autorita, vzor pre nádejných spisovateľov, celebrita, o ktorej chceme vedieť všetko.
Dnes sa môže takto riadený rozhovor zdať prekvapujúci: po tom, ako sme kedysi akceptovali smrť autora, začali analyzovať skôr literárny text ako taký a porovnávanie diela so životnými peripetiami jeho autora sme zamietli ako nekorektné, sa takto koncipovaná kniha javí trochu nostalgicky. Viedla editorov k tomuto počinu len láska k literatúre alebo napríklad aj chuť vrátiť sa na chvíľu od textov späť k autorovi – autorite? Pociťovali editori akúsi potrebu stráviť aspoň krátky čas čítania s osobnosťou, ktorá nemusí byť ani morálnym vzorom (morálka L.-F. Célina alebo E. Pounda oprávnene vzbudzuje pochybnosti), ale pôsobí ako skutočný a časom overený pilier nášho sveta (umenia)? Sledovať Kerouacovo rozšafné, málo informatívne, no o to zábavnejšie táranie alebo si predstavovať, ako sa Borges chichoce na nejakom svojom žartíku, je naozaj trochu staromódne, no v istom zmysle upokojujúce.
Celkový dojem z rozprávania umocňujú aj vstupné texty redaktorov, ktorí pred každým rozhovorom opíšu okolnosti stretnutia, oblečenie či bývanie respondenta aj náladu a špecifiká jeho verbálneho i neverbálneho prejavu. Pred čitateľmi teda vzniká plastický, hoci prekladom do istej miery ochudobnený obraz rozprávajúceho človeka, ktorý predstavuje bytosť prekračujúcu hranice všednosti smerom k životu, kde práca, zábava, umenie, všednosť, duchovno i telesno splývajú do jedinečného, napĺňajúceho prúdu času. Pretože spoločným poznaním, ktoré opakujú všetci respondenti bez ohľadu na to, či ide o predstaviteľov modernizmu, medzivojnovej alebo povojnovej avantgardy, realizmu alebo existencializmu, je fakt, že písanie je činnosť, ktorá ich nadovšetko baví a prináša im všestranné uspokojenie. „Keď to ide správne, eufória z týchto chvíľ bola jednou z najintenzívnejších a najradostnejších skúseností môjho života,“ píše J. Cocteau.
Avantgardná koncepcia?
Pri ďalšom uvažovaní o zmysle a koncepcii tejto knihy (keďže komentovať jednotlivé výpovede respondentov nie je cieľom recenzie) sa musíme zastaviť pri tvrdení jej zostavovateľov, že pri vyberaní jednotlivých rozhovorov chceli „slovenskému čitateľovi postupne predstaviť každú literárnu dekádu zrkadlom jej najdôležitejších spisovateľov,“ ako vysvetľuje Tomáš Hučko v úvode k prvému výberu. Za pozornosť stoja hneď dve veci: Naozaj práve títo autori a autorka reprezentujú kultúru päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokov? Ezra Pound alebo Jean Cocteau? Samozrejme, je nemožné presne určiť kľúčové desaťročie, v ktorom jednotliví spisovatelia najvýraznejšie zasiahli do podoby „svetovej literatúry“ (ak máme pocit, že také niečo vôbec existuje). Ale tvrdenie, že isté mená reprezentujú isté desaťročie len preto, že redaktori časopisu The Paris Review chceli stihnúť vyspovedať ich ešte pred smrťou, je zavádzajúce.
Možno by sme koncepciu knihy mohli nazvať jednoducho avantgardnou: abecedné susedstvo Borroughsa so Célinom môže byť prekvapivé, a preto aj vtipné či podnetné a takéto náhodné kritérium výberu autorov by mohlo generovať nové poznanie obdobia, v ktorom by sa títo autori teoreticky mohli stretnúť. Avšak suma rozhovorov usporiadaných do knihy nie je viac ako ich prostý súčet: stretnutie realistov, modernistov, existencialistov či bítnikov v jednom celku prináša len poznanie, ktoré by vyplynulo aj z akokoľvek ináč koncipovaného výberu: „Je toľko druhov studní, koľko je druhov spisovateľov. Dôležité je mať v studni dobrú vodu...“ (E. Hemingway)
Druhý problém je otázka „literárneho kánonu“, ktorý má táto kniha ambíciu reprezentovať. Má však zmysel tváriť sa, že práve títo autori sú „najdôležitejší“, ako tvrdí editor? T. Hučko dokonca na základe mien, ktoré dostali priestor v The Paris Review, usudzuje, že v päťdesiatych rokoch prevládla „v literárnom svete“ anglofónna literatúra „na úkor literatúr z iných krajín“, akoby práve redakcia tohto časopisu, sídliaca najskôr v Paríži a potom v New Yorku, bola autoritatívnou inštanciou určujúcou podobu, členov a reprezentantov „literárneho sveta“. Obávam sa, že zameranie sa redakcie päťdesiatych a šesťdesiatych rokov prevažne na anglofónnych mužských autorov svedčí najmä o ich osobných preferenciách či jazykových schopnostiach (a podľa vyjadrenia T. Hučka v rádiu Devín si nevyváženosť, ktorú slovenský výber naplno ukázal, uvedomuje aj súčasné vedenie časopisu, ktoré vraj preto zdržiavalo proces vybavovania autorských práv.)
Stratené v preklade a redakcii
Kým predchádzajúce úvahy sa týkali koncepcie, ktorá samotným rozhovorom na príťažlivosti nijako neubrala, problémom, ktorý naozaj komplikuje potešenie z čítania, je nezvládnutý preklad (kvalita sa líši v jednotlivých rozhovoroch, keďže na preklade knihy participovali štyria prekladatelia) a najmä redakcia (J. Vicenovej a I. Gibovej). Kým v prvom zväzku text zadrháva len sporadicky (čo nechce znieť ospravedlňujúco), v najnovšom výbere sa zdá, že redaktorky na svoju úlohu úplne rezignovali. Spod slovenského textu priam kričí anglický originál, a keď vezmeme do úvahy, že niektoré anglické pôvodiny sú zrejme prekladané z francúzštiny (Louis-Ferdinand Céline) či ruštiny (Boris Pasternak), vynára sa znepokojujúca otázka, koľko z pôvodného významu sa vlastne k slovenskému publiku dostalo. Zostáva len dúfať, že v prípade dotlače či druhého vydania bude výsledok primeranejší kvalite autorov, ktorí si takýto nedbanlivý prístup rozhodne nezaslúžia.
Hoci žáner rozhovorov vlastne odporuje viackrát prezentovanému názoru, že „autor by mal zmiznúť“ (Céline) a chuť nazerať do remesla i života obľúbeným autorom je presne tým, čo Cocteau s opovrhnutím komentuje slovami „Toto je čosi, čo sa páči publiku. Všetko, čo chcú, sú mená“, milovníkom literatúry prinášajú tieto publikácie príjemné, inšpirujúce a pútavé čítanie.
