Vyhľadávanie
Márius Kopcsay
Domov
Bratislava, Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Publishers Group 2005
Názvy prvých dvoch poviedkových kníh (Kritický deň – 1998 a Stratené roky – 2004) spolu s názvom pripravovanej záverečnej časti poviedkovej trilógie (Zbytočný život) dosť výrečne naznačujú, o čo prozaikovi Máriovi Kopcsyaovi autorovi (nar. 1968) ide. V každom prípade mu nejde o literárne hry a izmy, o módne výstrelky a exhibičné cviky pre masového recipienta. Jeho poviedky sú kafkovskými opismi ľudského zápasu, v ktorom nie je dôležité víťazstvo, ale pravda o tom, ako sa nedá zvíťaziť, a keby sa aj dalo, prečo víťazstvo má trpkosť prehry. Kopcsay sa neštylizuje do pozície generačného vševeda, jeho autobiograficky podfarbený hrdina je predovšetkým sebaironik a skeptik, ktorého generačná poctivosť odmieta nakupovať výpredajové ilúzie, takže ich nikdy nemá. Oveľa vlastnejší je mu preto pocit vykorenenosti či akejsi kafkovskej začudovanosti, že veci nejdú tak, ako by mali, ale idú tak, ako idú, kým uznojený človek prešľapuje opačným smerom... k smrti.
Frekventovaná téma domova rozhodne nie je srdcovou záležitosťou Kopcsayovej generácie, ktorá ju skôr vytrvalo a najmä intertextuálne karikuje. Kopcsay nie je výnimka, no tým, že ju opäť nastoľuje, dáva jej akúsi novú vážnosť. Román Domov sa pýta na staronové otázky o identite jednotlivca a domov, resp. neexistencia domova je prvým faktom, ktorý si „podnikateľ s písmenkami“ Mucha ako hlavný protagonista knihy všíma, keď sa mu rúcajú životné stavbičky pozliepané poprevratovým optimizmom a začína sa mu pod nohami rozplývať existencia.
Román sa odohráva, vlastne rozprávačsky rozvíja od jari do jari koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Je tu však sťahovanie novinárskeho nádenníka so ženou frustrovanou materskou dovolenkou koketujúcou s feminizmom a s trojročným synom z bytu slnečného paneláku na bratislavskom sídlisku do ponurého bytu v centre. Sú tu však obligátni bezdomovci a somráci, je tu zopár príležitostných priateľov a najmä sú tu zamestnávatelia a živitelia, ktorí neustále pripomínajú dlhy, čím odsťahovaného a permanentne dlhujúceho literátskeho „podnikateľa“ nútia k bezhlavým útekom, ktoré však nič neriešia, lebo jednoducho niet kam a ku komu utiecť. Jedinou krajinou, do ktorej sa dá utiecť, je ja. Lenže to sme nechceli, to už máme za sebou. Napriek tomu práve tu sa odohrávajú dramatické smiešnosti, tu smiešne otázky nadobúdajú podobu drám, tu je skutočnosť predsa len najpravdovravnejšia. Hrdina sa vytrvalo zaoberá svojimi zlovestnými snami (Jung), vlastnou hypochondriou a nespavosťou, zatiaľ čo v sociálnom plenéri ostáva len „objektom i subjektom platobnej neschopnosti“, „životom bez života“, „poloexistenciou“, osobou, ktorá „ani nevie, kto je jeho dlžníkom, od koho má stratený dlh vymáhať“. Kvárený všetkými chorobami svojej doby je však vlastne láskavým, súcitným, milujúcim, slobodomyseľným, ekologickým a vysoko morálnym večne mladým mužom, ktorého blížiace sa Kristove roky zrejme privedú od ateizmu ku Kristovi, ale v rozprávačskom reáli zotrváva na svojej pozícii, ktorú doaleluja, prípadne i so „spomienkovým optimizmom“ analyzuje. No najfantastickejšie na tejto analýze je to, že nenudí, ba celkom obstojí pred dramatizmom, ktorý na podobné účely zneužívajú menej talentovaní. A že nepripomína oné vzbúrenecké psychoanalýzy, ktorými sa desaťročia brodila povojnová slovenská próza. V Kopcsayovom podaní je všetko decentne pritlmené: decentný humor, decentná faktografia, i napätie medzi nimi je decentné. Decentné sú dokonca aj vulgarizmy, aj napriek tomu, že majú vysokú ráž. Decentnosť je v štýle, žartovaní i menách účinkujúcich postáv, aj napriek tomu, že je v nich práve toľko parodickosti a irónie. Je v jemnocite, s akým sa kladú bytostné otázky, ktoré vďaka tomuto jemnocitu vyznejú komicky, ak nie absurdne, no nikdy nestrácajú svoju pozitívnu charizmu. A nakoniec humor. Kopcsayov humor je humor, ktorým možno vysloviť hocijakú veľkú pravdu bez toho, aby sa znížila jej naliehavosť alebo prestala byť pravdou.
Kopcsayov prvý román svojsky nadväzuje na líniu Sloboda-Vilikovský-Grendel, no nekopíruje jej vonkajšie znaky, ale jej inteligentný ťah na psychosociálny status jednotlivca. V tomto zmysle patrí medzi dôležité knihy súčasného literárneho vývoja.
Alexander Halvoník
