Recenzia
Beáta Beláková
19.12.2020

Domýšľavá povaha človeka

Denisa Fulmeková: Agáta

Bratislava: Slovart, 2020

 

Pri rekonštrukcii príbehu o prvej upálenej čarodejnici v Prešporku autorka vychádzala najmä z práce profesora Richarda Hornu, no nie je to historicky verná fikcia. Dobre, že si na to nenárokuje. V priestore narácie tak väčšmi vynikne „psychologická“ línia rozprávania. To, čo môže prezradiť len ľudská povaha, ktorá sa vo svojej podstate ani do začiatku 21. storočia nezmenila.

Autorka ma presvedčila o svojom rozprávačskom talente v diele Konvália. A hoci ju próza Agáta nezatieni, našla som množstvo dôvodov, prečo po nej siahnuť. Nebudem sa venovať deju, ten sa dá poľahky dohľadať. Vlastne, anotácia mi výrazne určila spôsob recepcie a uhol pohľadu. V akom zmysle môže byť tento príbeh aktuálny i dnes? A je to vôbec možné?

Našla som to tam, priam sa mi to samé núkalo. Ak by som vyabstrahovala najdôležitejší motív, povedala by som, že autorka rekonštruuje to, čo sa medzi ľuďmi kedysi dávno povedalo, a, predovšetkým, ako to dotvorila povaha človeka. Fascinuje ma rozširovanie kontextu postavami do obludných rozmerov, dotváranie si celkového obrazu o človeku na základe dohadov, vonkajších čŕt, prifarbovania skutočnosti. Hrdinovia diela to nerobia z nenávisti, oni si tým košatým fabulovaním vylepšujú vlastný obraz. Vzorec správania, ktorý je stále medzi nami. Pravda sa ohýba podľa toho, v akom svetle sa chce človek ukázať, ako túži byť vnímaný. Postavy pozerajú aj premýšľajú cez priezor, malý otvor, ktorým prenikne len to, čo vidieť chcú  a čomu sú ochotné uveriť.

Fulmeková obtáča tému okolo troch žien – Agáty a sestier Zuzy a Žofie. Tá prvá je naivná, sestry prefíkané – ich pocit šťastia závisí od toho, či sa im podarí niekoho prekabátiť. Ostatné postavy im v tom vedome i nevedome pomáhajú. Fintami dovedú Agátu až na pekelnú hranicu.

Kultivované, skôr pokojné tempo rozprávania sa vinie celým dielom. Autorka remeselne zvládla štruktúrovať svet, v ktorom nebolo ľahké žiť. Orálna tradícia bola v roku 1602, kedy sa príbeh odohráva, mimoriadne silná. Od nej sa všetko odvíja. Ľudia sa schádzali na priedomiach, rozprávali. Slovo bolo dôkazom. Najmä pre cirkev. Keď Agátu mučia, dozvedáme sa obvinenia, ktoré sme z textu ani v náznakoch nemohli vytušiť. Tá slepá dogmatická viera je desivá.  

Vidiecky kolorit sprítomňuje vrstva slov či celých výrazov, ktoré priestor prehlbujú a zážitok z čítania spestrujú. Niektoré do tohto obdobia nepatria, napríklad Hviezdoslavovo šerudiť sa (motať sa), iné nás vracajú práve do časového úseku boja s čarodejnicami (felčiar, fiškus, monarchia, zápražie, úplata). Spoločne vytvárajú zrelé, celistvé dielo, hoci niektoré postavy by si zaslúžili, aby ich čitateľ spoznal bližšie. Napríklad kat Peter Henker alebo Agátin manžel Gabriel Borlobáš. Autorka nevysvetľuje, kam a prečo Gabriel zmizol  ani ako sa so svojou samotou vyrovná kat. Domýšľavosť ľudskej povahy, o ktorej píšem v recenzii, má negatívny charakter. Tým, že prozaička necháva niektoré motívy otvorené, prípadne načrtnuté či zahalené rúškom tajomstva, pozýva k ďalším predstavám, ale tvorivým.