Recenzia
Beáta Beláková
11.12.2013

Doppler - Erlend Loe

Preklad Jozef Zelizňák
Premedia Group 2013

Po čudáckom hrdinovi Walserovej novely Prechádzka z vydavateľstva Premedia Group prichádza z rovnakej dielne ešte väčší čudák. Volá sa Doppler a je hlavnou postavou rovnomenného románu nórskeho spisovateľa a scenáristu Erlenda Loea (1969). Obaja hrdinovia majú niečo spoločné: vyžívajú sa v kritizovaní spoločnosti, vyčleňujú sa z davu a Doppler je navyše riadny mizantrop.

Jedného dňa sa rozhodne žiť v lese. Nepredchádza tomu žiaden premyslený krok. Veci sa vyvinuli celkom náhodne – pádom z bicykla sa otcovi dvoch detí natoľko „vyjasnilo“, že zrazu zatúžil po prostom, asketickom živote mimo civilizácie. Na tomto mieste čitateľ vstupuje do deja celkom nerozumejúc tomu, aké motivácie ho vedú k túžbe po osamelosti. Zdá sa, že prechod bol spontánny, ale i zbytočne radikálny. Iracionalita rozhodnutia totiž Dopplera dostihuje všade tam, kde sa urputne snaží spretŕhať väzby na predošlý život – rodinu, zvyky, jedlo… Len ťažko sa zbavuje toho, čo do neho systém zasadil a čo mal zautomatizované. Niekedy si to dokonca ani neuvedomuje. Keď potrebuje lyže, jednoducho si ich donesie z vlastnej garáže. Ani veľmi nebojuje so závislosťou na nízkotučnom mlieku a čokoláde, po ktoré si pravidelne chodí. A v snahe byť sám sa spriatelí s losom. Ich vzťah reprezentuje podobu slobody, ktorá mu predtým chýbala. Los je mu verný, no zároveň si odíde a príde, kedy chce, nič si vzájomne nevyčítajú. Les zasa reprezentuje spontánnosť, kým jeho predošlý domov ovládal neznesiteľný systém, všetko bolo presne dané a časovo vypočítané, konanie ľudí okolo neho až príliš šikovné, čo v dopplerovskom jazyku znamená konvenčné.

Hrdina tápe v lese i sám v sebe, rád sa nudí a len tak poneviera. Strata prísneho civilizačného systému sa prejavuje aj v kompozícii diela, ktorá sa tým rozvoľňuje i v samotnom prúde rozprávania. Rozprávač z času na čas pribrzdí a problémy sa mu darí definovať. Sú to zväčša pasáže, v ktorých Doppler nekoná bezhlavo, ale konečne premýšľa. V týchto chvíľach nachádza sám seba a jeho existencia sa mu ukazuje v lepšom svetle. Celkovo je však dielo zocelené motívom postavy otca. Hrdinov otec na sklonku života fotografoval toalety. Bizarnosť koníčka Dopplerovi dokazuje, že svojho otca nikdy naozaj nepoznal. To v širšom zmysle symbolizuje nepoznanie blízkeho človeka práve kvôli slepo nalinajkovanému životu a transformuje sa do jeho vzťahu s vlastným synom, ktorého konvenčnosť ešte úplne nepohltila, hoci má už prvé príznaky. Za tragikomickým tónom románu sa skrýva brilantná rozprávačova irónia a zmysel pre vtip. Nimi upozorňuje najmä na banalitu sveta, grotesknosť a nezmyselnosť počínania ľudí.