Milujem slovenskú fantastiku. Napriek všetkému. Držím palce začínajúcim autorom, chcem, aby sa zlepšovala, aby bola svetová. Takisto nemám nič proti ambíciám. Len musia byť niečím podložené.
Debutant Stano Fatul, v podstate ešte tínedžer, na jar predstavil svoju knihu Dotyk draka. Prvý diel zamýšľanej epickej fantasy série zo sveta Lysanthys. Netajil sa tým, že jeho snahou je zapísať sa do slovenskej fantastiky obrovskými písmenami. Svojím spôsobom sa mu to podarilo. Dotyk draka vyšiel ako samonáklad, bez editora, bez redaktora (ak na knihe pracoval aj niekto iný okrem autora, nie je to vidieť). Kniha vyšla ako paperback s nádhernou obálkou, a to je to jediné pozitívne, čo o nej môžeme povedať.
Príbehovo ide o klasickú putovnú fantasy; máme vyvolené dieťa, ktoré sa má postaviť temnému vládcovi, len najskôr musí dokázať, že na to má. A cestou pribrať pár spoločníkov. Klišé? Iste. Ale aj klišé sa dá napísať pútavo.
To ale nie je Fatulov prípad. V knihe nájdete snáď takmer každé klišé spájané s klasickou „tolkienistickou“ fantastikou. Možno okrem trpaslíkov a elfov, lebo tých autor nahradil vlkolakmi a medveďolakmi. Jednotlivé prvky príbehu nepôsobia schematicky preto, že by autor príliš lipol na monomýtickej štruktúre, ale vyznievajú ako priamo odkopírované z Pána prsteňov, Eragona, Narnie, svetu Warcraftu a podobne. Aj keď si však Fatul v niektorých momentoch uvedomí, že zachádza ďaleko a chce svoje archetypy a klišé ozvláštniť, nedarí sa mu to.
Symptomatickým momentom je snaha hlavného hrdinu dostať sa do akejsi nadpozemskej krajiny. Cestou musí prejsť jaskyňou, ktorú stráži démon. Klasický obraz. Dobre poslúži ako akčná scéna, šikovný autor z neho vyťaží i nejaký vývin charakteru. Navyše má symbolickú hodnotu; ak hrdina vyhrá, zaslúži si pokračovať v ceste. Je jej hodný.
Fatulovmu hrdinovi však prichádza z ničoho nič na pomoc duch, ktorý celý súboj vybojuje za neho. Deus ex machina. Učebnicová. Symbolická hodnota sa stratila. Áno, autor sa vyhol zabehanému klišé, no zároveň tým posilnil iné. A zmysel nikde.
V tomto duchu sa nesie celá kniha. Stáva sa v nej pravidlom, že akčnosť a „efektnosť“ scény je dôležitejšia ako logika. Fatulove opisy sú jednoduché, nekreatívne a zmätočné, ale ak sa v nich čitateľ zorientuje, zistí, že pôsobia ako opis filmovej scény. Alebo videohernej. Mechaniky a pravidlá boja sú nám však zatajené. V konečnom dôsledku dej pôsobí ako tzv. „power fantasy“ – autor si predstavuje ideálnu super verziu seba samého.
Neohrození hrdinovia, ktorí mávnutím ruky vyvolávajú ohnivé tornáda a stavajú sa proti stonásobnej presile. Problémy sa riešia samé. Napätie absentuje, víťazstvo pôsobí ako lacno získané, pretože hrozba nie je dosť silná. Napriek tomu, že postavy deklarujú opak.
Príbeh je teda plochý, nudný, nekreatívny, neoriginálny, bez výraznejšej štruktúry, plný zle použitého klišé. Je však akčný. Má neuveriteľne rýchly spád. Ak by sa dobre čítal, neprekážalo by to. No to je druhý, výraznejší problém. Samotný text je zlý. Na všetkých úrovniach. Opakujúce sa slová či frázy. Nezmyselné vsuvky. Preklepy, gramatické a štylistické chyby. Každá jedna vec, v ktorej začínajúci autor môže zlyhať, tu zlyháva.
Občas sa mihne záblesk kreativity. Občas sa rodí skutočný konflikt. Ale „pravidlo cool“ a autorova neschopnosť rozprávať literárny príbeh (a nie opis videohernej scény) to pochovajú. Čo čakať od fantasy, v ktorej ani mapka nesedí?
Možno jedného dňa bude Fatul dobrý autor. Ak bude naozaj chcieť a nebude sa báť editorov či kritiky. Potom sa za Dotyk draka bude hanbiť. Pýta si totiž peniaze za naozaj zlú knihu. Nezmení to ani sebavedomé PR na obálke.
Juraj Búry
