Vyhľadávanie
Čo učí smrť (básnika)
Jozef Leikert: Dotyky duše, Bratislava, Luna 2006
Šiesta básnická zbierka Jozefa Leikerta začína namiesto motta vyznaním: „Pred nejakým časom som sa ocitol veľmi blízko smrti a len najvyšší ma poslal späť. Možno aj preto, aby som napísal tieto verše“. Z čítania Leikertovej poézie sa môžeme dozvedať, aké dimenzie cítenia, myslenia a vnútorného videnia otvára v človeku hraničný dotyk tela a duše so smrťou, poslednou učiteľkou. Dozvedáme sa, že človek-básnik:
- môže byť „ponížený smrťou a zahanbený životom“; to je okamih, keď medzi dva brehy vpisuje svoj život – odkaz, život – cestu, život – spoveď,
- „lepšie vidí úzkosť“; úzkosť a smrť tvoria pár, zapadajú jedna do druhej, „rozčesnutý je len vlas na dvoje“,
- uvedomuje si „dušu, oziabajúcu až po končeky prstov“; dušu, zadierajúcu sa pod nechty až do sna, kde sú „ukrižované cintoríny“; uvedomuje si široké spoločenstvo mŕtvych, prechádzajúce jeho prstami ako cestami, ktoré na konci nevedú ďalej, a predsa sú križovatkami nečakaných stretnutí,
- „spovedá sa Bohu a básni“; spoveď a báseň sú synonymá; splývajú v jedinú spovednicu nie vnútri, ale okolo tela, v mystickom duchovnom priestore,
- „utieka sa k sebe“; v tomto utiekaní je najhlbšia skrýša Boha,
- spoznáva, že „lásky nie je nikdy dosť“; prenikajú ním obrazy, plné svetla, roky a okamihy, v ktorých sa „špirála bruchatí“ a milovaná žena - partnerka je „najkrajšia bez pohnutia“, akoby okamih premieňala na ikonu precitnutia,
- zmýva svetské hriechy bolesťou, pretože „bolesť ťa očistí“; smrť ako opozitum, smrť ako sacrum sa stáva čímsi ako výzvou k poslednej čistote; niet pochýb o tom, že sama smrť je čistá, najčistejšia zo všetkého, čo sa nás hlboko dotýka ako samotná podstata bytia,
- túži po nehe; akoby pred „odsúdením na ticho a na večné mlčanie“ bolo treba pretepliť všetko, čo sme v živote nahromadili práve nehou – izolačným materiálom, vzdorujúcim všetkým nástrahám nepoznanej večnosti,
- myslí na otca a na mamu; na ich smrť ako metaforu práce, metaforu úrody,
- verí, že slovo, ktoré sme vyslovili ústami básne, sa vracia do hry: spredu dozadu, zhora dolu, „Smrť prichádza / pootvorenou bránou, / ktorú sme zabudli / privrieť ako ústa / na sporáku. // Pozerá sa na nás / z kríža na kostole. // Pribitá ,/ a predsa naša. // Kdesi sa pretočili / osmičky galaxie.
A sú aj ďalšie varianty čítania Leikertovej poézie, pretože jeho básne prinútia čitateľa k vnútornej spolupráci, ktorú buď prijme, alebo odmietne. Svojou stručnosťou a testamentárnou pravdou sa podobajú epitafom. Ak si kladiem otázku, či by sa mohli zredukovať na ešte menší tvar, odpovedám: nie. To je posledná možná miera redukcie poetickej správy. Otázkou zostáva, či by sa dalo k nim ešte niečo pridať a odpoveď znie: bolo by to možné, ale to by už bola poézia niekoho iného.
Dana Podracká
