Je milé, ak si autor v už zrelom veku chce spraviť radosť a prozaicky debutuje a následne napíše ďalšie knihy a všetky z nich urobia radosť aj mnohým čitateľom. Pozoruhodné je, že hlavná postava všetkých troch noviel – Daniel – je týmito čitateľmi často vnímaná ako alúzia na proroka Daniela, pričom sám autor, ako v jednom z literárnych rozhovorov prezradil, vôbec nezamýšľal svojho protagonistu tvoriť na obraz biblickej osobnosti. Reč je o autorovi Lojzovi Marsinovi, Žilinčanovi, ktorý, ako priznáva, sa veľa naučil od dnes už nebohého Jána Lenča. Reč je zároveň o knihách Podobenstvo o dome Danielovom (2011), Dračia pieseň labutia (2014) a najnovšej Upratovanie v lunaparku.
Keďže trojknihového autora už môžeme považovať za ostrieľaného, zatnime do živého. Za prorokovanie si môže sám, nielenže už v názve prvej knihy sa objavuje podobenstvo, ale snivý lyrizovaný štýl striedaný s básňami alebo poéziou v próze (prípad Upratovania), navyše ilustrovaný sugestívnymi surreálnymi fotografiami karnevalových masiek Ľudovíta Leidžo Kupkoviča a v úvode a závere starca sediaceho na tráve neďaleko drevenice, priam evokuje hľadanie skrytých významov. Na prebale Upratovania zverejnené dva názory (Ľubor Hallon, publicista a estetik a Maroš M. Bančej, spisovateľ) vyzdvihujú práve metaforickosť textu, jeho inotaje, absurdity, zmienky o priateľoch, čarodejníkoch, permoníkoch a všakovakých iných, nezriedka dejinných postavách, s ktorými autor rozohráva čudesné hry času, priestoru i ničoty.
Pretože Daniel v rámci upratovania v sebe i okolo seba mizne, mení sa na neviditeľného – tak ako sa v slávnom sci-fi románe H. G. Wellsa Neviditeľný zmenil ambiciózny mladý vedec Griffin na dôsledok svojho pokusu. Alebo, možno povedať aj opačne – Daniel upratuje, pretože zneviditeľnieva. Napokon, kto vie, či vôbec bude vedieť neviditeľný Marsinov protagonista komunikovať so svetom vo viditeľnom spektre? Prvý z priateľov, Ján, prezývaný Krstiteľ, neskôr Synestetik, zahynul v dôsledku autonehody. Permoník Justín, ktorému hrozí odhalenie v súvislosti s jeho dlhovekosťou, odchádza z hornonitrianskej uhoľnej panvy kamsi do diaľav ťažiť diamanty. A ostatní priatelia tiež ostali iba v jeho spomienkach – toho niet, iného pred neželanými kontaktmi stráži žena a tretí skončil kdesi, kde ani lokálky nezastavujú.
Daniel sa mení na spievajúcu pieseň, nápev, ktorý si pospevuje všelikto a nikto nevie, odkiaľ sa vzal, načo prišiel a kam sa stratí. A tak je to aj s viacerými zmienkami: o slávnom grafikovi Gustavem Doré, o madam Psyché, o nekompromisnom komentátorovi Justínovi, ktorý, možno už z podzemnej povahy svojho vzniku, vidí svet stroho reálne až prízemne. Hľadáme vysvetlenie ich účasti na upratovaní – a možno ho hľadať ani netreba. Jednoducho sa mihli svetom okolo miznúceho Daniela. Nie za všetkým treba hľadať hlbší zmysel. A znovu naopak – možno práve za tým, za čím nehľadáme, nevidíme nič neobvyklé, je v skutočnosti čosi magické, zázračné, úplne iné, ako ľahká pieseň, keď sa človek spieva.
Aj Upratovanie v lunaparku si, podobne ako predchádzajúce dve Marsinove beletristické diela, žiada vnímavého čitateľa, pokojného a rozvážneho. Kto potrebuje zrozumiteľnosť a realitu, nech dá ruky preč, kto viac stavia na vnímaní, ševelení listov v túlajúcej sa piesni, tomu útle dielko ulahodí. Jednoducho treba prijať to, že všetko sa nedá naším trojrozmerným rozumom pochopiť, sú dimenzie ešte nad ním alebo priamo prechádzajúce ním, len ich nevieme patrične alebo aj nepatrične rozkódovať.
Pochopiteľne, keď nám Daniel pred očami doslova zmizol, rozpustil sa ako roj mušiek, právom sa spytujeme, či Danielovo upratovanie tým skončilo, či sa protagonistov príbeh uzatvoril ako trilógia, či L. Marsina nechystá Danielov návrat, povedzme aj do minulých, viditeľných čias v štýle retra, či upratovania bolo dosť, veď lunapark krások i kreatúr stále točí svojimi kolotočmi, strelnicami a vyhrávanými, vybľakujúcimi piesňami z chrčiacich ampliónov, ktoré prehlušujú všetky tiché, vlniace sa piesne nádejí i sklamaní. Náš budúci čas nepoznáme, takže zatiaľ sa musíme uspokojiť so súčasným upratovaním minulej skutočnosti.
Ľuboš Svetoň
