Vyhľadávanie
Ohnivko, ďalšie v rade
Banana Jošimoto: Dovidenia, Cugumi
Bratislava, Ikar 2005
Preklad Lucia Preuss
Ak sa v posledných rokoch spomenie japonská literatúra, najmä tá, ktorá sa na pulty dostane v prekladoch, začne sa hovoriť, a to s istými rozpakmi, aj o japonskej literárnej tradícii. Iný pohľad majú, samozrejme, kritici za hranicami „štyroch ostrovov“ a iný „domáci“. Problém sa ďalej delí na tradicionalistických puristov a tých, čo volajú po modernizácii. Napriek tomu, že tieto veci sa dali do pohybu už pred vyše 150 rokmi, naplno sa o tom diskutuje až dnes. Ako sa môžeme dočítať v doslove k českému vydaniu Nórskeho dreva od H. Murakamiho (Odeon, 2005), tento vývoj viedol od silného napodobňovania západných autorov, cez vrcholiacu „westernizáciu“, až po postupné uvoľnené prijímanie nejaponských vplyvov a tém, pričom dielam sa darilo – viac alebo menej – zachovať si svojskú japonskú atmosféru. V tejto súvislosti sa spomínajú autori, ako Sóseki Nacume, ktorý píše o bolestnom strete úplne protikladných kultúr, rozháraný Osamu Dazai, alebo Kóbó Abe, milovník Kafku, či nositeľ Nobelovej ceny Kenzaburó Óe. Tendencia potom vyvrcholí v Murakamim.
V knihe Dovidenia, Cugumi sa nám predstavuje ženská autorka píšuca pod pseudonymom Banana Jošimoto. Zaradiť ju do naznačenej tendencie nie je problém. Ten však vzniká pri uvedomení si skutočnosti, že nie všetky pokusy modernizovať japonskú literatúru sú práve najšťastnejšie.
Mahoko Jošimoto, ako sa volá vlastným menom, debutovala knihou poviedok Kuchyňa v roku 1988. Kniha Dovidenia, Cugumi uzrela svetlo sveta len pár mesiacov potom. Neskôr prišli knihy V spánku, Amrita, N. P. a Jašter. Vo všetkých sa podľa prekladateľky Lucie Preuss stretneme s obľúbenými kombináciami motívov smrti, lásky a samoty.
Inak to nie je ani v recenzovanej knihe. Iste, sú to motívy pre vtedy ešte mladú Jošimoto, i pre iných mladých autorov atraktívne, no popasovať sa s nimi je náročné aj pre skúsenejších. Jošimoto tento súboj na jednej strane vyhrala, na druhej nie. Vzhľadom na jej vek zvolenú tému zvládla, no nepriniesla ani nový pohľad, ani štylistickú bravúru, či aspoň naznačenie niečoho nového. Bolo by zaujímavé vedieť, ako na príbeh zareagovali samotní Japonci, pre nášho čitateľa, však, dovolím si povedať, ostane iba „ďalším v rade“.
Keď už sme pri príbehu, jeho nosnou časťou je prežívanie posledného spoločného leta dvoch sesterníc – Márie a Cugumi. Nábožensky poznačené meno prvej hrdinky je zámer, avšak pre samotný dej nie veľmi silný. Cugumi je zase „jedno nepríjemné dievčisko“, ktoré kvôli chorobe môže kedykoľvek zomrieť. Ich vzťah je komplikovaný, ale zároveň akosi spriaznený a prepletený. Kompozične má novela dvanásť kapitol, ktorých štýl určuje bežný jazyk dospievajúceho dievčaťa. „Dôležitou črtou mojich diel je, že sa ľahko čítajú,“ zdôveruje sa Jošimoto v jednom rozhovore. No hoci na inom mieste priznáva, že nechce, aby jej kniha skončila po týždni v odpadkovom koši, jej príbeh pôsobí skôr ako letná zábavka pri cestovaní vlakom alebo ako príjemný dievčenský román. Tak či onak, rozprávačský talent jej nechýba. A napriek tomu, že sa zaradila do modernizujúcich intencií literatúry v jej krajine, táto kniha v nich pôsobí ako ohnivko medzi silnejšími textami.
Radoslav Tomáš
