Starostlivá matka svoje dieťa vychová, vštepí mu zásady a do života ho vyzbrojí láskou, ktorú ono potom ďalej odovzdáva. Až do svojho konca sa oň bojí a prežíva s ním každé jedno sklamanie a menšie či väčšie radosti. O to silnejšie puto vznikne, keď na jeho výchovu zostane iba ona sama. Správkyňa poslednej vôle Jána Cikkera, Irena Michalicová, objavila listy adresované skladateľovej mame a zverejnila ich v knihe plnej nehy.
Mária Cikkerová, rodená Psotková, prišla v neľahkých časoch o manžela. Po ťažkom vnútornom boji sa nakoniec rozhodla, že jej syn sa nestane lekárom, ale ordináciu plnú pacientov vymení za životnú neistotu skladateľa a hudobníka. Sama pôsobila ako klavírna pedagogička. Vedela vycítiť synov talent a pochopiť, ako dokáže hudba človeka napĺňať. Jeden z jej výrokov vraví, že „život umelca je tŕňová cesta, ale do nesmrteľnosti sa ľahko smrteľník nedostane!“ No takisto si uvedomovala, že „duša umelca je najchúlostivejší seizmograf a beda tomu, kto mu nevinne ublíži!“
Listy sýtili dušu, balíky telo
Dnes, po dvadsiatich ôsmich rokoch od úmrtia Jána Cikkera, dostávame cenný bádateľský dokument, ktorý zároveň odkrýva láskyplný vzťah skladateľa a jeho matky. Nie je to žiadna vzťahová dráma. Stále prítomná láska a pochopenie nedáva priestor pre zvady a škriepky. Namiesto toho sa objavujú starosti, ako sa uživiť, a popritom vychádzať s ľuďmi a nestratiť svoju tvár. Listy Ježiškovi a chlapčenské pozdravy z prázdnin sú skôr milým entrée, prehĺbenie rodinného vzťahu je v korešpondencii zaznamenané až počas Cikkerovej vojenskej služby. Mladý, unavený vojak stál na štartovacej čiare života. Pred ním sa otvárali nové možnosti, ale trápil ho tiež nedostatok peňazí, hlad, vyčerpanosť a starosť o blízkych. A do toho vojna. Listy sýtili dušu, balíky zase telo. Mame sa mohol zveriť s čímkoľvek, čo ho trápilo. Bola to pre neho terapia, spoveď aj očista. Dostával rady a sám radil. Bolo medzi nimi silné puto, ktoré nepreťala ani veľká vzdialenosť. „Listovanie“ matke sa stalo sprievodcom po ubiehajúcich skladateľových dňoch. Menilo sa prostredie, z ktorého listy posielal (od skromných prenájmov až po spoločnú vilku s manželkou Kitty) a menilo sa tiež spoločenské postavenie, z priebojného mladíka na národného skladateľa. V listoch cítiť nástojčivosť byť nápomocným synom, aj pokoru v žiadostiach o peniaze potrebné na živobytie: „Je to divné, že práve vtedy, keď človek dozreje, nemôže na toľko urobiť svoju Matku šťastnou, ako by chcel.“
Tento nepokoj a búrka v duši, ako to samotný Cikker nazval, je tou drámou a konfliktom v knihe jeho zozbieraných listov. Zvyšný obsah skôr pomáha plasticky si vystavať obraz života Jána Cikkera a vcítiť sa do skladateľovej duše. Vybadať zo súvislostí, čo ho napĺňalo, čo štvalo a zarmucovalo, a v čom sa chcel zlepšovať. Cez ústredný motív vzťahu k matke sa tak nebadane posúvame k jeho priateľom, kolegom a životnej láske – budúcej manželke Kataríne. Editorka knihy umiestnila pod listy vysvetlivky nápomocné tým, čo nepoznajú detaily z hudobného života na Slovensku. Bádatelia budú istotne spokojní s informáciami, ktoré správkyňa Cikkerovej pozostalosti Irena Michalicová už roky zhromažďuje. Práca a súkromie sa v listoch neoddeľuje, ale splýva v jeden celok. Čitateľ sa tak dozvedá, ako vznikali Cikkerove diela, ich nácviky a zaradenia do umeleckej sféry. Sú autori, o ktorých sa to nikdy nedozvieme – to tajomstvo si vzali do hrobu. Pri Cikkerovi sa nám teraz ale naskytla vzácna príležitosť dozvedieť sa, kde vznikalo jeho symfonické dielo, v akom emočnom vypätí skomponoval komorné skladby, alebo čo cítil pri skladaní opery Juro Jánošík. Striedajú sa návaly energie a apatie, v niektorých listoch cítiť pokoj a vyjasnenie, v iných sa to hmýri pretlakom myšlienok: „Sú chvíle, keď i tí najsilnejší zatínajú zuby únavou, ale s pevnou vôľou prejde i to,“ píše v jednom liste unavený skladateľ.
Invektívy odrážal šarmom
Proces skompletizovania materiálu, jeho prepis a chronologizácia bol určite náročný a zdĺhavý. Irena Michalicová musela listy dôkladne preskúmať a rozhodnutie publikovať ich všetky v celom znení bolo správne. Nevyhýba sa chúlostivým témam, nezjemňuje ich ani neupravuje. Zvlášť citlivo sa môže javiť vzťah medzi Jánom Cikkerom a Eugenom Suchoňom, ktorý sa zmenil z priateľstva na vlažný postoj. Mimochodom, čo-to už načrtol aj samotný Suchoň vo svojich denníkoch, ktoré vyšli po jeho smrti v knihe Denník z notovej osnovy. Cikker veci niekedy naznačoval („v každom prípade je tisíckrát ľahšie operu napísať, ako zvládnuť predpremiérové ťažkosti a špinavosti“), ešte častejšie však volil priame slová („Nak ich šlak trafí“), najmä v smutnom lamentovaní nad stavom slovenskej kultúry.
Osobné invektívy voči svojej osobe odráža šarmom pre seba typickým. Niekedy nie je na škodu, keď sa úcta a rešpekt nezamieňajú za zamlčiavanie skutočností. Muselo to byť o to náročnejšie, že sa editorka knihy s Cikkerovcami osobne poznala. Ako sama tvrdí, vydanie korešpondencie nemalo rozvíriť senzáciechtivý povrchný záujem, ale má byť výzvou hudobným historikom. Kniha Listy matke je vzácnym dokumentom, v ktorom až 488 zachovaných listov, pohľadníc a korešpondenčných lístkov prináša nové informácie, objasňuje tie staré a dáva ďalší podnet k skúmaniu nesmierne bohatého a zaujímavého života národného skladateľa Jána Cikkera.
Daniel Hevier ml.
