Recenzia
15.03.2000

Dráždenie dažďa

Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1999

 

V krátkom časovom odstupe máme príležitosť čítať už druhú zbierku od Mariána Grupača. Rýchlosť a razancia, s akými vplával do literárnych vôd, sa stali zrejme programovými zásadami jeho prejavu. Na odvrátenej strane toto „ponáhľanie sa“ vyvoláva isté podozrenie z víťazstva príležitosti vydať svoje texty aj za cenu prehry autorského zámeru či nasadenia. Zdanlivo áno, no po utriedení charakteristických znakov básní jednoducho musíme naraziť na vynárajúcu sa autorskú identitu. A to už je čo povedať! Len zriedka sa podarí podráždiť  tak presvedčivo, že súhlasne priznáme autorovi jeho štýl, jeho osobnosť, jeho vývinovú cestu... Teda žiadne náhlenie sa, ale koncízne úsilie po dosiahnutí poetického naplnenia, limitované iba schopnosťou originálnymi ťahmi stvoriť slovo nanovo.

Skutočne zarážajúca je sila pohybu, ktorý nás strhne na ceste ku Grupačovmu slovu. Oveľa intenzívnejšie ako v debute totiž smeruje práve k jeho zvýrazneniu. Významové jadro básní sa nachádza v základoch, nie až vo verši, v strofe pretože autor si volí stred inšpiratívnych aktivít v sémantických a štruktúrnych možnostiach slova i v (hľadaní) narúšaní vzájomných vzťahov medzi slovami, ktoré v bežnej komunikácii (ne)súvisia. Týmto spôsobom sa výpoveď stáva viacrozmernou, nasýtenejšou, navyše obsahuje novú, nepoznanú realitu.

Prirodzeným vyústením experimentovania so slovom je neopakovateľná estetická kvalita. Tá dovoľuje prvoplánové vnemy, predstavy, zážitky, situácie „zhodiť“ na úroveň amorfnej hmoty bez toho, aby stratili svoju autenticitu a súčasne ich  kreovať tak, aby presiahli do umeleckých sfér. V prvej zbierke zostal tento šikovný manéver v náznakoch a o Grupačovi sme sa mohli domnievať , že je charizmatický pozorovateľ a vnímateľ, ale to bolo všetko, bodka. V zbierke Dráždenie dažďa využíva svoju schopnosť detailného videnia (iba) ako predstupienok k priblíženiu individuálnej práce so slovom a tým sa ju pokúša zosúladiť s vyššími nárokmi na hodnotu výpovede. Na pohľad obyčajná, priama poézia s mnohými opisnými prvkami sa v konečnom dôsledku kľukatí...

Uvedenú tendenciu logicky potvrdzuje  preferencia formálnej hry. Slovo je nástroj na dorozumenie, ale poézia si v podaní niektorých tvorcov žiada, aby pragmatickú definíciu atakovali svojimi výstrelkami. Marián Grupač sa poučil v „strieľaní“ u skúsených učiteľov, akými sú Štefan Moravčík, Vojtech Kondrót, no myslím si, že jeho hranie má korene aj kdesi hlbšie: v avantgarde. Ako dôkazy sa nám ponúkajú rôzne zvukosledy, aliterácie, kalambúry, atď. V ideovom zrkadle sa na tomto podklade začne črtať portrét tvorcu, ktorý vychutnáva radosť z tvorby i zo života. Radosť z tvorby, to nie sú len slovné schválnosti, je to aj častá motivická súčasť básní: vrcholky nájdeme v konfrontácii (básne Obesený Jesenin, Nehoda nehodná Hemingwaya, Z múzy cnosť? a iné) a tiež v sebareflexiách smerujúcich k vyzdvihnutiu vlastnej výlučnosti a špecifickosti (báseň H(m)ýrenie v hmle). Radosť zo života tu úzko korešponduje s telesnosťou, a to v známych intenciách: minimalizovanie duševného (božského) a príklon k erotike. Výslednica je jasná: vitalizmus – odhodlanie žiť v každej chvíli, o čom nás presviedča už úvodná báseň „ZEMomriavky...“ alebo: „Smrť je dobrá/ iba pre/ mŕtvych“ (str.27), „Ach úbohá!/ Dušu nechaj u Boha/ lebo od leta/ tvoje telo odlieta/ už ku mne/ Navždy...“ (str.27).

Marián Grupač si v rámci daných možností vytýčil svoj invenčný priestor. Jeho súradnice najnovšie určuje zbierka básní Dráždenie dažďa, v ktorej pozorne a citlivo sprítomňuje a zároveň rozvíja kvality z prvej zbierky. Stavia na pevných, overených  základoch literárnej tradície. Stavia na istote talentu, ale svojimi nápadmi sa neizoluje do ulity nepochopenia. Hádam nepreženiem, ak napíšem, že máme plnokrvníka mladej slovenskej poézie.

Radoslav Matejov

In Knižná revue č. 5/2000