Vyhľadávanie
Náš tip
Erik Jakub Groch
Druhá naivita
Zobrané a nové básne a príbehy
Trnava, Edition Ryba, Legenda 2005
Nie je náhoda, že Erik J. Groch do jednej knihy zaradil aj staršie, aj celkom nové básne, jeho poetický svet totiž v jednotlivých zbierkach vždy navzájom súvisí, jeho jednotlivé prvky sa harmonicky prelínajú, nadväzujú na seba, dopĺňajú sa. Groch akoby bol hľadačom jediného svet/l/a, čo predstavujú básnické obrazy a myšlienky oprostené od zbytočných slov, nadbytočných významov, ktoré by len zbytočne rozkolísali tichú hladinu jeho verša. Pozor, tá hladina je len zdanlivo tichá, pripomína let vzdialeného vtáka, ktorého vnímame, akoby v povetrí stál, pričom on ustavične pravidelne máva krídlami. A rozhodne to nie je hladina, pod ktorou by sa búrili zradné spodné a ešte spodnejšie vody, Groch sebe i čitateľovi všetko podáva odkryto, na dlani, nič nezatajujúc a ani nekalkulujúc, že by si niečo nechával do ďalšieho verša, do inej básne, do iného života. Jeho tu a teraz však znamená všade a večne, ak to tak možno povedať, lebo básnik sa uvzato pohybuje v rovine archetypálneho, pôvodného, k čomu sa usiluje dôjsť alebo to aspoň nahmatať, naznačiť.
Ak by sme autora Druhej naivity chceli usvedčiť z návratu, možno práve z návratu k tomu pôvodnému, čo bolo, kým sme ešte veci vnímali čisto a úprimne, nebol by to len návrat do jeho detstva, ale skôr do detstva ľudstva, človečenstva. A zostáva otázkou, či vôbec ide o návrat; Grochova poézia už od prvej zbierky sa k tomu neskazenému v nás nevracia, ona k nemu programovo smeruje, a ak by sme to nazvali návratom, potom by išlo o návrat z jednej krajiny do tej istej, pravda, už s iným stupňom poznania, sústredenia, ale nesporne aj blaženosti z naplneného prežívania staronových vecí a vzťahov. Groch sa svojím básnickým postojom, ale aj spôsobom života prihlasuje k pokore, ktorá stojí za každým čistým aj poetickým gestom, za každou veršovou zámlkou. Autor si uvedomuje súvislosti čoraz hlbšie prežívaného času a pocit stotožnenia a zároveň i odcudzenia s vecami okolo seba, predovšetkým prírodnými. („Počujem výskať rastliny a ony sa držia pri men. / Vidím dýchať strom, ako vydychuje, keď sa nadychujem. / Stojím a hýbem sa, pokým nehybné mraky plynú. // Pijem vodu z prameňa, prenesenú do pohára, tak ďaleko. / Ako rovnako málo a veľa, veľa a málo nám chýba, / otvoriť bránu, privretú vo chvíli, keď otvárame inú.“ Prítomnosť, s. 56)
Grochove meditácie, či už prenesené na pôdu básne, alebo príbehu, akoby prinavracali svet k istej vážnosti, ktorú z opatrnosti nenazvime hĺbkou, svojou presnosťou a dôsledným výberom slov, ako aj ich umiestnením vo vetných celkoch pripomínajú duch kánonických textov, ktoré boli napísané pre poučenie, ale aj pre krásu. Autor sa s pojmom estetickosti, krásy, rovnováhy nijako nehrá, tým menej zahráva, akoby ho vo svojich textoch ani nevnímal, rozhodne ho tam nevkladá zámerne; a práve on ich presvetľuje, nasycuje, napĺňa. „Hľadí, odkiaľ vidieť,“ z básne Schúlením (s. 37), a sprostredkúva čitateľovi mnohé duchovné objavy, akoby tým aj zároveň zachraňoval a obnovoval krehkosť zrútených či narušených stavieb sveta, ktoré v nás hlodajú a znútra nás ničia. „Len clivota, len smútok, len zúfalstvo, len túžba“ (Zjavenia, s. 91), práve to sú vrstvy a podložie, z ktorých vyrastá Grochova otvorená výpoveď, približujúca sa k svetu a približujúca nás k svetu, tomu prvotnému, aký zostal v každom z nás a o aký za každú cenu treba stáť. Nie oň bojovať; akékoľvek čo aj lexikálne násilie či sila tu neprichádzajú do úvahy, treba nám len kráčať „odtiaľ, kde sme, tam, kde sme“ (Štvorveršie, s. 53) a veriť a túžiť a zdráhať sa a smieť sa dotýkať.
Grochove básne čitateľa unášajú svojím čistým jestvovaním; autor s ničím a nikým nepolemizuje, nie je rétorom, iba s takmer asketickou tvárou pripomína minulé a trvácne, prítomné a trvácne, budúce a trvácne, teda všetko, čo nás presahuje, čo je nad nami i v nás. Autorov spôsob básnického myslenia je náročný a priam vedecky presný, no pritom akoby vo večnom úsvite veršov tuší slnko, ktoré preniká spoza čiernych riadkov.
Viera Prokešová
