Vyhľadávanie
Súčasný pápež o liturgii
Kardinál Joseph Ratzinger: Duch liturgie
Trnava, Dobrá kniha 2005
Preklad Rastislav Nemec
Niekdajší kardinál a súčasný pápež už dávnejšie prezentoval svoju publikáciu o liturgii, teda o základnom kresťanskom obrade modlitieb a úkonov pri omši. Tento rok sa dostala zároveň s jeho inauguráciou na pápežský stolec aj k nám.
Ratzinger, i predtým na Slovensku známy ako teológ, sa vo svojej knihe snaží poodhaliť podstatu liturgie, ale najmä pomôcť k jej novému pochopeniu. Ratzinger sa v prvej časti venuje podstate liturgie, jej vzniku, formovaniu a dejinnému chápaniu. Pri tomto type diskurzu a tematiky, sa autor nezaoberá dokazovaním jestvovania kategórie „boh“. Toho považuje za ustanovujúcu entitu liturgie: tú zoslal Mojžišovmu, teda židovskému ľudu počas zjavenia na hore Sinaj. Liturgia takto priniesla aj právny, mravný, životný poriadok a základy pre národnú identitu. Liturgiu pritom Ratzinger chápe v duchu Guardiniho myšlienok ako hru, ktorá má anticipovať, predvídať večný život.
V druhej kapitole autor analyzuje vzťah liturgie ku kozmu a dejinným udalostiam. Stvorenie má svoj cieľ, ten je výrazom jeho dejinnosti, spojenie s kozmom však môže zvádzať k archaickosti a pohanskému kultu. No Ratzinger chápe túto kategóriu ako prirodzenú pre človeka, ktorý je stvorený Bohom ako súčasť vesmíru. Preto aj v ďalších kapitolách popisuje toto spojenie dodnes viditeľné aj pri slávení liturgie napríklad jej orientáciou na východ.
Obdivuhodné je, že Ratzinger posúva dejiny liturgie až do Starého zákona, priestor a čas liturgie tiež odvodzuje zo židovskej tradície. Vytvára tým priestor pre ekumenické diskusie, čo je popri jeho skôr konzervatívnych a dogmatických názoroch zaujímavé a ústretové. Konzervativizmus a dogmatizmus sa zas dajú vysledovať v kapitolách o čase a priestore v liturgii. Autor hlása potrebu uvedomenia si spomínanej jednoty človeka s kozmom, teda i s časopriestorom, vysvetľuje načasovanie jednotlivých sviatkov v období roka a symboliku tohto načasovania ako príklad symbiózy a ich správneho pochopenia. Napríklad svätenie kresťanskej Veľkej Noci správne určuje židovskou Paschou, potom syntézou lunárneho a solárneho cyklu a napokon ešte hviezdami v znamení Barana, čiže symbolom baránka, ukrižovaného Ježiša Krista. Napriek takto prírodne a nekresťansky vymedzenému termínu Veľkej Noci Ratzinger uznáva takéto vytýčenie, pretože, vrátime sa, z čoho sme vyšli, sme súčasťou kozmu a prírodné podmienky majú tiež svoju symboliku. Keď sa však spýtame na univerzálnosť takýchto podmienok na Zemi v tom istom čase, vzíde nám z toho nekompatibilita na opačnej pologuli. Tu už však Ratzinger uplatní striktne ideové hľadisko – ideou je odteraz vzkriesenie, prírodné podmienky sú druhoradé. Fakt, že takéto načasovanie bolo v stredoveku prijateľné aj kvôli prevrstveniu ľudových „pohanských“ sviatkov jarnej rovnodennosti, Ratzingera nezaujíma a opomína ho.
V tretej časti knihy sa vyjadruje k vzťahu umenia a liturgie, zoširoka popisuje ikonografiu, problematiku ikonoklazmu, rozdiely v západnom a východnom výtvarnom kresťanskom kánone. Úzky súvis spevu s liturgiou Ratzinger znovu dokladá už na Starom zákone.
V štvrtej a poslednej časti sa autor dostáva k formálnym otázkam súvisiacim s rítom – k jeho rôznym historickým a geografickým variantom, vzťahom človeka, jeho tela a úkonov k liturgii. Interpretuje gestá, postoje, hlasy, liturgický odev a oboznamuje aj s mnohokrát až závratnými zmenami po II. vatikánskom koncile.
Joseph Ratzinger, kardinál a súčasný pápež, podáva v knihe Duch liturgie dôkladnú apologetiku a výklad zažitých a zautomatizovaných javov a úkonov v kresťanskej liturgii. Nezanedbateľným prínosom sú východiská a tradície Starého zákona, v ktorých hľadá zdroj kresťanských modlitieb. Popritom mu je oporným bodom Svätý Augustín, čo ukazuje silné zakotvenie v stredovekej náboženskej filozofii. Autor otázku kresťanskej liturgie osvetlí, no niekedy nejde omnoho ďalej za jednostranné a storočia opakované konštatácie autorov kresťanského svetonázoru.
Eva Ťapajnová
