Názov knihy Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa by mohol vnuknúť dojem, že ide o výber z doterajších poviedok (pripomeňme názov zbierky Krutý strojvodca) alebo že autor sa už opakuje. No keď do knihy nazrieme, zistíme, že ide o nový text – nazvime ho, keďže je nový, novelou – a keď sa do nej začítame, zistíme, že Vilikovský sa naozaj opakuje. Dodajme, že našťastie – lebo keď Vilikovský robí to isté, nie je to to isté. Má síce svoje témy, ku ktorým sa vracia – a za tie roky sa ich nazbierala pestrá vzorka –, no zároveň vždy, priamo či nepriamo, reaguje na skutočnosť, ktorá sa neúprosne mení. To ho núti ísť s duchom času, čiže byť ešte krutejší ako tento krutý svet.
Vilikovského krutosť však nie je len intelektuálneho rázu (v podobe irónie, humoru, zlomyseľných bonmotov), on si ju – ako sa to teraz patrí – priam užíva! Kto z nás seniorov (lebo pozor, Vilikovský nepíše o mladých a pre mladých!) by si spolu s ním nevychutnal opisy dekadentných stareckých tiel, čiže tiel na úpadku? Koho by to zaujímalo aj z mladých, môže si výjav nájsť na s. 134 tejto knihy alebo ešte výdatnejšie na s. 73 – 84 knihy Pes na ceste, kde je istému vekovo neprimeranému aktu venovaná celá jedna neradostná kapitolka.
Na druhej strane treba priznať, že Vilikovský vychádza v ústrety aj väčšinovému, neprivilegovanému (ak vyšší vek považujeme za privilégium) čitateľovi a väčšinovej predstave krutosti: rozmlátená lebka v izbe č. 108 bratislavského hotela Marrauds, uškrtenie pri stolíku kaviarne na Obchodnej ulici a smrť po zrazení audinou pri Tatracentre – to je Bratislava dnešných dní, po akej prahne televízny divák. Pravda, televízneho diváka treba varovať, že kým sa k týmto obľúbeným aktom dostane, bude musieť prelúskať takmer celú knižku – a nakoniec ho autor aj tak dostane.
V knihe sa totiž nepátra po vrahovi, ale po tom, čo je skutočné a čo je prítomné. A tu treba povedať, že skutočnosť Vilikovského pátračom (lebo je ich viac) prichodí už celkom zneskutočnená a z obrovskej časovej rozlohy minulosti a budúcnosti, spomienok a snenia, je ako-tak skutočné iba „teraz“, ba len to kratučké „práve teraz“, ba ani to nie, lebo „kým naň ukážeme prstom, už sa pominulo“ (s. 174). Čudný to prézentizmus... Prézentizmus mladých býva hedonický (tak aj u mladého Vilikovského), prézentizmus starých by mal byť filozofický, či presnejšie (tak aj u Vilikovského) stoický. Čo iné ostáva, ako byť stoikom zoči-voči faktu, že čas nepostojí? Márny je tu každý príbeh, veď – ako sa v knihe opakovane cituje z Hemingwaya – „všetky príbehy, ak sa rozprávajú dosť dlho, sa končia smrťou“ (s. 182).
A pritom pre milovníkov príbehov sa kniha začína sľubne. Ivan pracuje ako reklamný odrbávač (v branži tomu hovoria kreatívec), má manželku Andreu, o ktorej – ako sa nazdáva – vie všetko, takže my sa o nej nedozvieme takmer nič, prihodí sa mu aj nevera, ale taká nenadšená, nevervná nevera po vilikovskovsky, svojho nepriebojného syna vodí na karate, aby ho pripravil na život v rozvinutej kapitalistickej spoločnosti, možno má aj podarenejšieho syna z predmanželského styku, ale to sa mu/nám už nepodarí zistiť, lebo príbeh je v polovičke knihy uťatý, veď „koho by to zaujímalo“ (s. 98).
Mňa by zaujímalo, prečo Vilikovský tento príbeh náhle opustil a rozvinul dva nové. Literárnovední pátrači na to iste prídu, zatiaľ si predstavujem, že ide o vrtoch virtuóza – majster tesár sa zaťal a povedal si, že kašle na čitateľské očakávania a potreby a že keď už treba vychádzať v ústrety, tak sebe samému. Ísť sám sebe naproti, to bez rozdvojenia nejde, preto si v knihe rozdvojenosti postáv aj nadostač užijeme, no to sú len žartovné okolnosti smutného príbehu o nemožnosti vrátiť sa do minulosti. Lebo tam sa chodí k sebe samému...
Ľahšie je vrátiť sa k Ivanovi, ten sa v texte ešte mihne, no už ako Ivan skutočný, ktorý sa v knihe spoznal a chce autora žalovať, vlastne nie autora, ale fyzickú osobu, „platiča daní“, lebo autor je autorom, len keď píše, inak v bežnom živote je obyčajný občan, teda Obyčan, ktorý autora aj trochu, ba veľmi nenávidí, lebo kvôli nemu, autorovi, musí „ustavične zbierať materiál“ (s. 175), byť „snímačom okolitého sveta“ i samého seba, musí sa „uvedomovať a pozorovať sa, a na vlastný život mu už nezostáva čas“ (s. 174).
Kto by sa v tom vyznal, nechápavý Ivan rozhodne nie, veď aj ten „skutočný“ Ivan je iba Ivan „myslený“. Pre milovníkov príbehov je však dôležité, že po porade s právnikom žalobu nepodá – a pre metafyzikov to, čo do Obyčana hustí autor, citujúc Hegla: „Sebauvedomenie je najprv jednoduchým bytím pre seba, ktoré je si seberovné tým, že zo seba všetko iné vylučuje. Jeho podstatou a absolútnym predmetom je mu j-a, a v tejto bezprostrednosti či v tomto bytí svojho bytia pre seba je jed-not-li-vi-nou“ (s. 175). No nezaškrtili by ste ho?
Aj na to dôjde, ale najprv si prečítame dva príbehy. Ten prvý je o titulnej krásnej strojvodkyni/krutej vojvodkyni, príbeh dužinatý a prsnatý (milovníci filmov si môžu spomenúť na Tarantina, milovníci Vilikovského na Večnezeleného) – nevytárame ho tu, stačí, keď povieme, že kto má rád roztatáreného Vilikovského, príde si na svoje. No a ten ďalší, hlavný, nie je vlastne príbehom, iba radom výjavov z manželského života Obyčana, nášho súčasníka.
O Vilikovskom možno povedať, že píše dva druhy textov: jedny sú excentrické, druhé koncentrické. Niekedy sú podelené do samostatných kníh, inokedy susedia či rovno sa prelínajú v jednej – čo je aj náš prípad. V tom prvom type ho fascinujú nehlboké bytosti s plytko zakoreneným zlom v sebe, ktorému sa poddávajú, robiac si tak dobre a zároveň vychádzajúc v ústrety spoločenskej objednávke. Lebo človek je od prírody plytko zlý a ľudstvo je „od spoločnosti“ zlé hlboko. Alebo to tak nie je, len sa niečo pokazilo, vykĺbilo, zbláznilo – a „vykĺbený“ text to ukazuje v plnej a zvrátenej nahote. Ľudstvo si píli konár, na ktorom sedí, a je mu dobre.
V druhom type textov vstupuje do hry, ako vraví Peter Zajac, autobiografická pamäť. Vlastne nie do hry, lebo tu už nejde o hru, ale o život, ten jeden jediný, náš i tých druhých, našich blízkych, každý ho má len raz a literatúra je fiktívnym nachádzaním strateného času, afektívnym splynutím pisateľa s (vlastným) bytím. Toto sú veci natoľko dôležité a intímne, že je ťažko, ba priam nedá sa o nich priamo hovoriť. A o čom sa nedá hovoriť, o tom treba konverzovať. Brilantné Vilikovského „konverzačky“ sú väčšinou „o tom“, pravda, nehovoriac „o tom“. Koľko len súcitu, aká ťarcha ľútosti musí byť uľahčovaná cynickým Obyčanovým prirovnaním vlastnej manželky k almare! Prozaik Vilikovský to ľudské zvecňuje, aby nebolo príliš ľudským, lebo dnes, pravdaže, človečina smrdí.
Ani Vilikovského písanie dnes nemusí každému voňať, ba počujem už výroky znalcov, že píše stále o tom istom, že jeho spisovateľská mašinka je už uťahaná, nemá paru. Áno, píše o tom istom – ale o tom najmenej istom! Aj preto si myslím – ale koho by to zaujímalo – že Vilikovský u nás nemá páru.
Valér Mikula
