Duchovné cvičenia pre mačku - Halina Poświatowska

Preklad Peter Milčák
Modrý Peter 2012

Duchovné cvičenia pre mačku sú pozoruhodným počinom. Jednak literárnym, jednak vydavateľským. V preklade Petra Milčáka spoznávame tvorbu zosnulej poľskej autorky Haliny Poświatowskej, ktorej krátky život sa niesol v znamení boja s chorobou srdca a zároveň túžbou prežiť. Jej životná skúsenosť sa so zarážajúcou prirodzenosťou prelieva do krehkých veršov; svet, ako ho vníma a vysvetľuje, pôsobí pominuteľným a neúprosným dojmom. Jej autorský subjekt vyznieva v celej spleti motívov najprchavejšie, o to silnejšie potom rezonuje na prvý pohľad banálne popisovanie sveta, až infantilná snaha nájsť samu seba v detailoch, v pohyboch či dokonca v srsti zvieraťa („nie som / viac než halúzka / menej než labka / plavej veveričky“; „dívam sa dívam / v líščom golieri / sa uberá svet // nikdy som si nemyslela / že som chĺpkom v jeho kožuchu“). A práve v tom je snaha subjektu udržať kontakt so svetom, z ktorého pomaly, takpovediac, sublimuje.

V zbierke nájdeme väčšinou básne, v ktorých oproti sebe stoja život a smrť, no nie vo vyhrotenej pozícii, ide tu skôr o akési prepojenie. Túžba žiť sa najsilnejšie prejaví v básňach zaznamenávajúcich intímny zážitok a v básňach, ktoré sa ho dožadujú, volajú po ňom. Osobné prežívanie sa často absolutizuje a vnímanie vlastnej (krehkej) telesnosti prechádza až k archetypálnemu vnímaniu ženskosti. Smrť hrá v  zbierke roluvšadeprítomnej reality a jej rozštiepené chápanie ju istým spôsobom neutralizuje („pre prírodovedca / si záhadou ako život / pre fyzika / premenou hmoty / pre veriaceho / prechodom do iného bytia / pre nás trpiacich / vyslobodením“). Spôsob, akým poetka nazerá na život, prežívanie, smrť a umieranie, je veľmi triezvy, stále ide o krehko zosnovanú štruktúru popisovaných javov, motívov, pocitov. V niektorých básňach odkazuje na mytologické alebo biblické postavy a príbehy, čím vlastné vnímanie opäť absolutizuje.

V zbierke sa nachádza niekoľko básní o mačkách a kocúroch. Motív mačky ako zvieraťa balansujúceho medzi cielenou lenivosťou a schopnosťou rýchlo vyštartovať za korisťou v sebe nesie symboliku vitality, života a zároveň možnosti všadeprítomnej smrti.

Jazyk poetky je moderný, jednoduchý, básne sú ľahko zrozumiteľné; ako celok pôsobia veľmi kompaktne a zároveň pestro. Veršovanie má civilný charakter, napriek (niekedy až ťaživým) témam sa tak básne približujú k bežným čitateľom, navodzuje sa pocit autenticity.

Kniha zaujme i vizuálne – obálka je striebornej farby a texty básní sú tlačené červenou na modrosivý papier. Ilustráciami sú fotografie street-artu neznámeho umelca na budovách vo Vilniuse (autorom fotografií je Peter Milčák), rovnako tlačené červenou farbou. Ide o vizuálnu hru, opakujúce sa prvky fotografií korešpondujú s princípom opakujúcich sa prvkov v básňach.