Vyhľadávanie
Miroslava Košťálová: Ateliér
Ilustrácie: Nicol Hochholczerová
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021
Ateliér je miestom tvorby, mravčej práce na umeleckých dielach. Je svedkom chvíľ, keď sú ruky i myseľ v rozlete vďaka inšpirácii, ale aj chvíľ, keď je tvorivá práca drinou.
Poetka a recenzentka Miroslava Košťálová si tyká s rôznymi druhmi umenia: okrem iného študuje na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, je autorkou literárnych a divadelných recenzií a jej básne boli uverejnené v rozličných literárnych časopisoch. Nedávno jej v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky vyšla debutová básnická zbierka, nazvaná Ateliér.
Predná strana obálky žiari životom kypiacou červenou farbou a zdobí ju ilustrácia s nádychom bohémskeho života.
V básnickej zbierke Ateliér sa nachádza päť cyklov básní, napísaných voľným veršom. Na konci každého z nich okrem posledného sa nachádza krátky prozaický text, pulzujúci obraznosťou. Dynamicky pôsobiace ilustrácie spája motív ľudskej ruky, ktorá je často zranená, akoby bolesti duše boli prenesené na úroveň tela.
Prvý cyklus básní má názov Trištvrte na drink. Básne sú živé, dýchajú skutočnosťou. V atmosfére baru sú tu dôležitou témou vzťahy medzi mužmi a ženami. Alkohol je opojný, rúca zábrany a možno tak trochu prezrádza, akí ľudia naozaj sú. Umelci sa však radi opájajú aj inšpiráciou. Preto v básňach nájdeme také slávne mená ako Charles Baudelaire, Audrey Hepburn, Ernest Hemingway, Frank Sinatra či Zelda Fitzgerald a nechýbajú ani múzy známych umelcov: Jeanne Duval a Gala Diakonova. Okrem iskrivej zmesi drinkov a vzťahov autorka vyjadrila aj bolestnú príchuť reality, napríklad v básni Pohár (s. 12): „je stále nahý a nikoho to netrápi / prečo ho nikto neoblečie do šiat? / prečo barman umýva jeho sny? / a prečo si nemôže vybrať kto sa z neho napije? / je príliš krehký na to / aby to pochopil“. V texte s názvom Nočná kaviareň je hlavný hrdina na úteku pred očakávaniami svojej rodiny i pred sebou samým. Svoje noci v kaviarni pretavuje do kresieb.
Jeho myšlienka na zajtrajšiu lekársku prehliadku akoby uviedla druhý cyklus básní Medicína. Z baru sa prenesieme do nemocnice. Reč je hlavne o srdci, nielen ako o životne dôležitom vnútornom orgáne, ale aj ako o symbole života a lásky. Čitatelia sú svedkami doslova chirurgického prístupu k láske a vzťahom, napríklad: „to sú tie srdcové chyby / kvôli ktorým mi prestali rásť korene / zapustila som v nich pohľad tvojich očí / a ráno vyklíčila porucha srdcového rytmu“. (Srdcová chyba, s. 32) Alebo: „nemala som síl vytvoriť stratégiu / v ktorej by som porazila anatómiu tela / musela som ťa otvoriť / a vylúpnuť z teba podstatu“. (Chirurgické riešenie, s. 33) Nachádzame tu slová ako operácia, implantovanie, defekt, liečba, chlopňové chyby, ultrazvuk, laboratórny výsledok, kardiochirurgia a v jednej básni sa objaví i rúško. Text v závere tohto cyklu básní má názov Osrdcovník. Vzbudil vo mne otázky, či jeho hlavný hrdina, ktorý opäť nespĺňa očakávania okolia ani samého seba, trpí chorobou obehovej sústavy alebo skôr krvácaním duše.
Názov tretieho cyklu básní je Ateliér. Nájdeme v ňom kresby, sochy, ale aj písacie, kresliace a rysovacie potreby. Prenesene však zase hovoria o medziľudských vzťahoch. Oživené predmety majú vlastný fyzický i psychický život: „reťaz si zahryzne do pier / kvapka krvi dopadne na mak / je to signál pre gumu ktorá vyskočí z peračníka / začne polievať všetky farbičky / a nezabudne pritom vraštiť čelo“. (Reťaz, s. 51) Duševné bolesti sa často pretavujú do fyzickej roviny, napríklad v básňach Praskajúce telo či Zlomila sa. V texte Raňajky veslárov žijú vlastným životom postavy namaľované na obraze. Text sa končí pohľadom na jazero.
Nasleduje cyklus básní s „jazerným“ názvom – Labuť. Hneď na jeho začiatku však prichádza búrka: v básňach Hrdzavá spriaznenosť a Oblečené blesky. V cykle prevládajú prírodné motívy. Labuť tu vnímam ako symbol jemnosti a prirodzenosti, často dokonca podvedomia: „odhodil si pokrčené šťastie / tak ako labuť / z ktorej si sa túžil napiť“. (Park, s. 63) Text Prvý petržlen hýri personifikáciou prírody. Jeho posolstvom je, že niekedy ani nadšenie, ani zamilovanosť nepomôže a tlačenie na pílu už vôbec nie.
Posledný, najkratší cyklus básní sa volá Tanec lipového dreva. Vystupuje v ňom opäť personifikovaná príroda: krehké fialky, dážďovka v srdci (akoby chrobák v hlave), ctižiadostivá hruška, zvodkyňa mucha... Cyklus sa končí básňou, ktorú uzatvára veľavravný verš: „boli ste pripravení prehrýzť sa do budúcnosti“. (Tanec lipového dreva, s. 78)
Básnickú zbierku Ateliér vnímam predovšetkým ako obraz ľudskej duše v rôznych druhoch svetla: v prítmí kaviarne, pod svetlami na operačnej sále či v ateliéri, v žiare bleskov a slnka v prírode. Človek sa v žiadnom prostredí nevyhne vonkajším ani vnútorným konfliktom. Je šťastím, ak nosí v sebe ateliér, kde ich môže pretaviť do inšpirácie a s ňou sa prehrýzať do budúcnosti.
