Vyhľadávanie
Pešo do neba
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2000
Od vydania debutu Dušana Dušeka Strecha domu uplynulo dobré štvrťstoročie, vykolíkované desiatimi knižkami. Pešo do neba je jedenásta. Popritom kôpka detských kníh a zopár filmových a rozhlasových scenárov. Ale Dušek je jeden: starý otec, ktorý už v Streche domu nezomrel, zostal aj v knihe Pešo do neba riaditeľom banky a hasičov, spolu s tými istými bizarno-dramatickými postavičkami, možno aj s tým istým bicyklom z obálky a dokonca aj s tým istým domom, ktorý tomu istému rozprávačovi z Pešo do neba priniesol okrem dospelosti toľko slastných starostí, že postačili na novú knihu. „Všetci sú doma,“ mohol by si na konci knižky povzdychnúť autor spolu s rozprávačom, ktorý však medzitým dozrel do takej prozaickej zrelosti, že nielenže sa nedá nachytať na hruškách, ale nedá sa s ním ani pohádať o slovo, tobôž nie o koncepciu. Dušekovo vyzrievanie je totiž kvalitný proces a tak trocha napomína zrenie vína či syra: v každom okamihu každej knihy ide o ten istý materiál, ale o celkom iné chute a vône, ktoré vedia naplno oceniť iba naslovovzatí fajnšmekri. Vôňou i chuťou najnovšieho Dušeka je zrelosť, ktorá akiste naplno osloví najmä zrelých čitateľov. Dušek v slovenskej próze ako jeden z mála prozaikov v plnom rozsahu legitimizoval právo na poéziu. Nie na zľahčujúce lyrizovanie, ale ha hmatateľnú poéziu, ktorej podstatou je tajomstvo vydobyté priam urputným zápasom s konkrétnym jazykom a konkrétnou pamäťou. Jeho novotvarom nie je „lyrizovaný“ príbeh, ale množstvo príbehov, ktoré majú najnovšie často len podobu slovnej hračky, frku, pikošky, príhodičky, fotografického záblesku či bonmotu, ale ktoré napospol tvoria neúhybnú hmotu pamäti vypovedajúcej o svojom majiteľovi, nikdy nezavŕšenú. Z pôvodnej Dušekovej metódy „spomienky v spomienke“ sa štvrťstoročným zosubtílňovaním vyvinul štýl, v ktorom aj najnepatrnejší impulz textu vyvoláva celé roje asociácií a alúzií potvrdzujúcich samozrejmú pravdu domu tak, ako tehla potvrdzuje jeho statiku. Dal by sa vytvoriť celý slovník Dušekových novotvarov, dvojzmyslov, hybridov a paradoxných spojení, ktoré autor akoby nachytal do svojej pamäťovej sieťky priamo na záhoráckej ulici a filigránskym čarovaním z nich vytvoril zázračnú záhorácku mandelu, v ktorej je všetko: od ľahkomyseľného šťastia po osudovú tragiku, od zjavnej hrdosti po zžieravú skepsu, od túžby po diaľkach po existenčnú vernosť, od figliarskej dobromyseľnosti po mysliteľskú rezervovanosť. V každom prípade, veľké deje (dve svetové vojny, osobné osudy i vzbury, narodenia i smrte, detstvo i dospelosť) sa tu dohrávajú iba prostredníctvom takých detailov, ktoré úzkostlivo dbajú na svoju autenticitu a nedajú si ju zobrať ani vtedy, keď diablik racionality žiada abstrahovať a zovšeobecňovať.
Dušekova kniha sa rozbieha v dvoch líniách. Prvou je asociatívne sprítomňovanie storočnej pamäti starootcovského domu, ktorú si opäť prisvojuje dospelý vnuk; druhá línia má formu vnukových zápiskov o prestavbe domu s presnými dátumami až po leto roku 2000. V miniaturizovaných segmentoch obidvoch línií sa síce často stretneme s významovo príbuznými reáliami, ale toto rozdvojenie je beztak prísne len do tej miery, aby navodzovalo princíp pamäti, ale nenarušovalo kontinuitu s prítomnosťou. Obe línie sa však spájajú do netradičnej epopeje o súčasníkovi, jeho kľukatých osudoch, meandroch pocitov a myšlienok. Pravdaže, aj tu zohráva svoju úlohu Dušekova téma číslo jeden: detstvo a chlapčenstvo. Ňou sa naživo, duchaplne a s neustávajúcim zmyslom pre humor fixuje pamäť ako médium, ktoré robí zo starého či prestavaného domu domov. Nazdávam sa, že práve táto Dušekova kniha najpregnantnejšie vyjadrila smerovanie, ku ktorému sa tvrdo prepracúvala vlastne celá doterajšia tvorba tohto autora: že domov je tam, kde máme pamäť, že je to miesto a čas, keď „všetci sú doma“. Myslím, že k zmysluplnej prozaickej kreácii domova v Dušekovej najnovšej knižke prispel aj írečitý záhorácky humor, ktorý je tu povýšený na princíp schopný uniesť aj najneuveriteľnejšie paradoxy moderného života.
