Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1996
Prózy Dušana Dušeka sú čarovanie. Bolo to zrejmé už pred vyše dvadsiatimi rokmi z jeho debutu. V poslednej poviedkovej knižke je to také evidentné, až to zastavuje dych. Musíte zastaviť dych, aby ste mohli vnímať tú čistú krásu: tvaru, sekvencie, momentky, strihu, vety, slova, toho, čo je za tým, pred tým, pod tým i nad tým všetkým. Dnes asi vieme lepšie ako kedykoľvek predtým, čo pokrstilo túto krásu. Napodiv, je to v prvom rade odmietanie, nie prijímanie krásnych vecí ako zálohu autorskej výpovede. Ak si totiž lepšie všimneme Dušekovu vývinovú dráhu, ľahko zbadáme, že to nie je beh na dlhé trate, je to skôr minuciózna piplačka s tým istým materiálom, s tými istými nástrojmi a asi aj s tým istým cieľom. No kým práca a zručnosť niektorých prozaikov akoby na predmet svojho záujmu navrstvovala nové masy chápania, poznania, estetiky a tým ich zväčšovala do monumentálnych rozmerov, Dušek svoje prózy zdokonaľuje tým, že ich čoraz viac miniaturizuje: svojím čarodejníckym dlátkom odkrýva vrstvičku za vrstvičkou, kým mu nezostane niečo, čo možno pozerať iba lupou. Až spätné zväčšenie dušekovského miniobjektu lupou vyjaví jeho dokonalú krásu. Lupa však neukáže to, čo tam nie je: lacné efekty, chvíľkové javy, ponúkajúce sa minútové pravdy, mýty, karnevaly, ideológie. Všetko zostalo niekde, kde to Dušek odmietol: na ceste k umeniu. V svojej prudérnosti voči globalizovaniu zašiel tak ďaleko, že odmietol i príbeh, hoci niektoré prózy (Trci-frci [metodologická poviedka]) priam navodzujú atmosféru div nie generačného príbehu.
Citové, intelektuálne, ale hlavne estetické sa v Dušekových poviedkach vždy odohráva na hrane sna a skutočnosti. Na konci prvej poviedky Násobilka je napríklad vety: „Zatiaľ tým jediným morom, čo máš poruke, je obloha, pohyblivá klenba v mojej hlave, katedrála neba.“ Na konci poslednej (Samospúšť) veta: „Pomiloval si sa s morom.“ Odhliadnuc od červeňovských (Modrá katedrála) či camusovských (Cudzoložnica) asociácií, dušekovský svet je vystavaný z takmer fotografických exteriérových záberov, presne vystihnutých momentiek (pozri motto z Felliniho, Video[požičovňa], Samospúšť), alebo z takisto fotografických, lenže vnútorných záberov či momentiek – spomienok, „pahrieb života“. A spisovateľov zápas je zápasom o čistotu týchto záberov. Zápas je tu evidentný: čo fotografovať, ako fotografovať, v akých súvislostiach, v akom osvetlení (priorita odmietania pred prijímaním). Pravdaže, fotografickým aparátom nie je tu nič iné ako jazyk. V „metodologickej“ poviedke Trci-frci alebo v poviedke Adam a spol. (Prívarok) sa objektív jazyka sústreďuje na prezývky (niečo, čo je dočasné, prechodné, ale momentálne najvýstižnejšie), fixuje ich v zábere, ale zároveň organizuje ich relatívne príbehovú postupnosť. Prezývka je jasná stopa či vrstva mýtu, pod ktorým je vlastné meno (Február 1948: „Pravým menom sa toto štyridsať rokov oslavované víťazstvo volalo komunistický puč; presne tak to dopadlo aj s tou naozajstnou revolúciou, čo fičala okolo a štrngala kľúčmi: po niekoľkých rokoch ostal po nej iba podstavec.“). Takže odvrstvovanie, demytologizácia je hlavným ťahom dušekovského poviedkarstva.
Pravdaže, aj táto interpretácia by krivkala, keby si nespomenula na ďalší konštitutívny prvok dušekovskej pravdovravnosti: na erotiku. Na nej totiž stojí nielen mužnosť Dušekovej básnivej výpovede, ale aj, s dovolením, je tým otvorom, tou skúšobňou, kadiaľ musia prejsť všetky veci, ašpirujúce na pravosť.
