Vyhľadávanie
Populárne o Rimanoch
Michael Grant: Dvanásť cisárov
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preklad Oto Havrila
Renomovaný britský znalec a popularizátor obdobia antiky, autor vyše päťdesiatich knižných publikácií, nositeľ mnohých akademických hodností na rozličných svetových univerzitách, ponúka v svojej práci z roku 1975 krátke životopisy prvých dvanástich cisárov Rímskej ríše - počnúc Caesarom a končiac Domiciánom -, čo predstavuje časové rozmedzie od roku 49 pred n. l. po rok 96 n. l. Ďalší desiati cisári, ktorých životné osudy rámcuje toto obdobie, sú Augustus, Tiberius, julsko-klaudiovskí cisári Caligula, Claudius a Nero, z obdobia občianskych vojen Galba, Otho a Vitellius a na záver predstavitelia rodu Flaviovcov Vespazián a Titus.
Portréty sa začínajú stručným životopisom, ktorý autor na nasledujúcich stranách rozpracúva podrobnejšie (čitateľ má však niekedy problém zorientovať sa v chronologickej následnosti opisovaných udalostí, lebo viacnásobné návraty sťažujú orientáciu v slede udalostí). Bohato využíva výpovede antických autorov, najmä Suetonia (Životopisy rímskych cisárov), jeho súčasníka Tacita, Plinia Staršieho, Cicera, Filóna Alexandrijského a ďalších. V úvode vysvetľuje prekážky, s ktorými sa vyrovnával pri spracúvaní a hodnotení literárnych prameňov, keď musel kriticky zvažovať súdobé výroky, hodnotenia, dokumenty či nápisy, t. j prihliadať na dávku súdobého propagandizmu, či už procisárskeho alebo proticisárskeho. Písať o vládcoch je však pre Granta podľa jeho vlastného vyjadrenia vzrušujúcou výzvou.
Čitateľ si musí všimnúť, že Grant sústredene venuje pozornosť minciam, ktoré jednotliví cisári počas svojej vlády vydali. Vysvetlenie sa ukáže ako celkom jednoduché, keď sa dozvieme, že bol aj uznávaným numizmatikom (prezident Kráľovskej numizmatickej spoločnosti a držiteľ medaily Americkej numizmatickej spoločnosti).
V jednotlivých životopisoch venuje autor pozornosť výzoru a povahovým vlastnostiam cisárov, ukazuje, ako moc ovplyvňovala ich verejný i súkromný život. Upozorňuje, že postavenie a správanie všetkých rímskych cisárov ovplyvňovali určité nemenné okolnosti: trón a život každého z nich závisel od armády (čo znamenalo na jednej strane podporu, ale na druhej ohrozenie). Základom politiky bolo vedomie stáleho potenciálneho ohrozenia a nebezpečenstva: jeden z jeho zdrojov predstavoval senát, ktorý bol celé stáročia hlavou republikánskej vlády. Stálym atribútom cisárovho života boli intrigy, boje o vplyv a moc, sprisahania skutočné či domnelé. Jednoducho „byť cisárom bola fuška“, obrovská zodpovednosť a bremeno, ako to konštatoval Vespazián. V období, ktoré mapuje Grant, totiž vládcovia boli takí prístupní, že si to dnes už ani nevieme predstaviť. Cisári museli prijímať hostí, plniť si spoločenské povinnosti, zúčastňovať sa na výročných oslavách, hostinách, počúvať prednesy poézie. Cisár musel stráviť veľa času ukazovaním sa na verejnosti pri športových hrách a iných predstaveniach a pritom pôsobiť dojmom, že ho to teší. Sudcovská funkcia patrila k tým najdôležitejším, keď osobne rozhodoval o najrozmanitejších záležitostiach medzi spornými stranami.
Moje čítanie životopisov však sprevádzali určité rozpaky: nevedela som určiť charakter diela – podľa môjho názoru to nie je ani jednoznačne faktografická práca či odborná literatúra (aj keď poznámkový aparát, bibliografia, register, mapky, ilustračné fotografie by tomu mohli nasvedčovať), a rozhodne ani román, kde by autor vtiahol čitateľa do deja. Prekvapili ma aj spojenia, ktorých logike som nedokázala porozumieť, alebo len sťažka. Jednu takú kurióznu vetu na ilustráciu: „Vespazián bol takisto neobyčajne priateľský a prívetivý a rád zľahčoval vážne situácie drsnými vtipmi so silným sexuálnym a fekálnym podtextom...“ Niekedy mi výber a sled udalostí pripadal náhodný, nelogický a nedokázala som nájsť (ani odhadnúť) kritérium autorovej voľby, čím som získala dojem určitej nevyváženosti resp. chaotickosti. Tieto „zvláštnosti“ ma však neodradili, knihu som neodložila; keď sa skončil jeden životopis, bola som zvedavá na ďalší.
Michael Grant pri jednej príležitosti povedal, že vždy chcel, aby ľudia boli lepšie informovaní, viac vedeli o svete antiky. Napriek niektorým mojím výhradám k spracovaniu životopisov som presvedčená, že aj táto Grantova kniha rozšírila moje znalosti o prvých rímskych cisároch a období, v ktorom žili a panovali.
Treba oceniť slovenský preklad Ota Havrilu, vďaka ktorému slovenskí čitatelia už nemusia siahať len po českých prekladoch viacerých Grantových prác (hoci si nemyslím, že už citované slovné spojenie „fekálny podtext“ je práve tou najvydarenejšou voľbou zo strany prekladateľa).
Michaela Geisbacherová
