Vyhľadávanie
Štiepaný mramor
Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med
Levice, Koloman Kertész Bagala, L.C.A Publishers Group 2003
Jana Beňová je plodná a šikovná autorka. Roku 1993 vydala básnickú zbierku Svetloplachý, roku 1997 ďalšie dve zbierky básní - Lonochod a Nehota. Próza Parker (Ľúbostný román) jej vyšla roku 2001. Dvanásť poviedok a Ján Med, kniha, o ktorej na tomto mieste bude reč, obsahuje síce dvanásť poviedok (vrátane poviedky Ján Med), ale aj báseň Ivana Štrpku Nemý pomaranč. Hoci Štrpkova báseň je zalomená samostatne, nikde nefiguruje ako spoluautor. Nuž... Vezmime to z iného konca: Kontinuitu Beňovej výpovedí Štrpkova báseň vhodne dopĺňa.
Autorka ani v próze nazaprie poetku. Básnické obrazy a tušenia využíva bohato. Jazykom narába veľmi zručne a pestro. Vo vyjadreniach je úsporná až strohá. Niekomu sa môže zdať aj cynická, pretože aj ťažké až tragické momenty života opisuje bez komentára, akoby nezúčastnene. Beňová pritom nie je iba vážna, vie využiť aj iróniu a sarkazmus. Humor pozná zväčša trpkastý. Na druhej strane treba priznať, že svojimi poviedkami nežaluje, neobžalúva, pomenúva. Svet je ostrý ako hrany hnedookrového štiepaného mramoru, ale aj štiepaný mramor je tajomne zvláštny a zaujímavý svojou neopakovateľnou kresbou.
Rozprávať o deji jednotlivých príbehov s veľmi rozdielnou dĺžkou je trochu zbytočné. Občas sa postavy v obmenách opakujú, občas sa autorka vo svojej zainteresovanosti do deja zo ženskej postavy premiestni do mužskej. Zaznie aj príbeh, o ktorom si čitateľ domyslí, že je retrospektívny. Z jednotlivých príbehov tak Beňová skladá akúsi koláž. Nie všetky kamienky v nej dokážeme bezchybne a na prvý raz umiestniť. Svet však často býva neuchopiteľný.
V zbierke poviedok sú však aj také, ktoré sú skôr norou hlodavca v íle: mramorové štiepky premiešané s hlinou. Najmarkantnejším príkladom je poviedka Čo je to tam... (detektívny príbeh), kde si Beňová uťahuje (a nielen tam) zo spisovateľských vzťahov, prepytujem, lepšie tu znie: usiera. Robí to pritom nadmieru inteligentne a čítavo. Aj zdanlivá maličkosť (šváby) môže u Beňovej spustiť výpoveď o stave života (Uvidíme, čo napadne gitaristu). V titule knihy zvýraznená poviedka Ján Med nás ako jediná zavedie do ďalekej cudziny, ale aj to len preto, aby v trochu strelenom príbehu s nádychom sci-fi mohla v symboloch vyrozprávať čosi ako posolstvo o bohatstve a ničote minulosti a jej symboloch, ktorú vždy jednoznačne predčí skutočnosť, aj keď rozporuplná. Vykladať polobásne a polopríbehy možno však aj inakšie.
Beňová využíva drobnokresbu a ľahké šrafovanie na vyobrazenie postáv – ich denné tragédie a radosti sú čitateľovi blízke. V podtóne ustavične zaznieva elegický tón signalizujúci túžbu po láske.
Každého kultivovaného čitateľa preto zamrzí, že kniha jazykovo krváca: najmä čiarkami, ale aj ypsilonkami a bohemizmami a inými nešvármi. Keby išlo o slabú knihu, čitateľ by kývol rukou, ale dvanásťpoviedkový prozaický výkon Jany Beňovej je veľmi slušný, preto si nezaslúži takúto ignoranciu redaktorského zásahu. Nad menej tradičným prebalom možno rozhutovať, ale ten trápiť nebude.
Ľuboš Svetoň
