Vyhľadávanie
Juan José Millás: Dve ženy v Prahe.
Zo španielčiny preložil Roman Brat
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004.
Román Dve ženy v Prahe má štruktúru detailne popretkávanej pavučiny. Ak čitateľ chce na túto sieť hľadieť s racionálnym odstupom, zamotá sa do nej, ale ak sa jej odovzdá, odmenou mu bude čitateľský zážitok zvláštneho druhu. Juan José Millás totiž vytvoril príbeh, presnejšie systém navzájom sa doplňujúcich príbehov, ktorých kauzalita a protagonisti sa vymykajú konvenčným kritériám kladeným na knihy a ľudí. Pravda a lož sú v tomto románe ako jednovaječné dvojčatá, ktoré nie je možné rozpoznať. Postavy románu trpia pocitom prázdnoty z odlúčenia a neznesiteľnej opustenosti. Majú svoj život a okruh blízkych, ale prenasledujú ich pochybnosti a obavy, či tento život nie je alebo potenciálne nemôže byť úplne iný, takže aj ony sú kýmsi úplne iným. Túžia po ľuďoch, ktorých v živote nevideli, a odcudzujú sa najbližším. Obsah Millásovho románu je plný náznakov a tajomstiev, takže sa stáva neprerozprávateľným. Prinajlepšom možno vybrať zopár príznačných charakteristík a situácií. Luz Acasová prichádza do literárnej dielne, aby počas niekoľkých sedení vyrozprávala mladému spisovateľovi Álvarovi Abrilovi epizódy zo svojho života. Mal by podľa nich vzniknúť biografický román. Dojatá Luz so slzami v očiach najskôr hovorí, že jej nedávno zomrel manžel, neskôr upresní, že si tohto muža len vymyslela, no to jej nebráni príbeh ďalej rozvíjať a označiť sa za prostitútku, ktorú si (vymyslený) muž platil. To je približne začiatok spletitého príbehu, v ktorom ľudia súbežne žijú niekoľko životov, a ich najbližší si to ani nevšimnú. Azda preto, že to nie sú ich naozajstní najbližší. Luz trápi predstava, že niekde žije jej dieťa, ktoré ako pätnásťročná odvrhla, Álvaro zasa bez zmysluplného dôvodu predpokladá, že bol adoptovaný. Tretia hlavná postava María José si zakrýva páskou zdravé ľavé oko a nepoužíva ľavú ruku, pretože chce napísať román z ľavej perspektívy. Pripravuje text o lumbagu alebo o l´um bagu (prvé označuje bolesť v krížoch, druhé možno po rumunsky znamená tupozraké oko). Nasťahovala sa k Luz a je presvedčená, že byt sa nachádza v jednej pražskej uličke. “Je úžasné bývať v Prahe, a nemusieť pritom odísť z Madridu,” pochvaľuje si.
Juan José Millas napísal svoju knihu bravúrne, čitateľa zaujme jej fabula a prekvapí jej forma. Spočiatku sa napríklad zdá, že celý román bude vyrozprávaný v tretej osobe, no v polovici tretej kapitoly (na strane 25) zrazu do deja úplne neočakávane vstupuje štvrtá hlavná postava-rozprávač, a to v zdanlivo nevýznamnej vete, keď Álvaro “videl od chrbta Lauru Ancosovú, ako sa so mnou baví”. Neskôr sú do deja zakomponované aj dve poviedky. Najskôr rozprávač prerozpráva vlastnú poviedku Nikto o svojom stretnutí s tušenou nemanželskou dcérou a potom je vsunuté doslovné znenie Álvarovho textu Corpus delicti. Ten mal byť súčasťou zborníka listov, ktoré spisovatelia píšu matkám, no vydavateľ ho doň nezaradil, keďže Álvaro v liste svoju mŕtvu matku prehlásil za adoptívnu matku a spomienok na ňu sa zbavil tak, že popol z jej urny po dávkach splachoval u prostitútky.
Juan José Millás vo svojom znepokojujúcom románe Dve ženy v Prahe ukazuje, aká nákazlivá môže byť lož, akí vzdialení si môžu byť blízki ľudia, aké nutkavé sú naše pochybnosti a neodolateľné naše túžby. A to všetko podal originálnym a odvážnym rozprávačským štýlom (v kvalitnom preklade skúseného Romana Brata), takže čitateľa, ktorý uverí, že “vôkol nás existujú aj veci neskutočné, vymyslené”, čaká naozaj (ale tentoraz naozaj) lahôdka. Dve ženy v Prahe sú románom, ktorý má všetky predpoklady, aby na Slovensku dosiahol rovnaký úspech, aký mal pred dvoma rokmi v Španielsku a iných krajinách.
Pavol Rankov
