Dvere - Magda Szabóová

S menom Magdy Szabóovej (1917 – 2007) som sa prvý raz stretla začiatkom 60. rokov minulého storočia, keď som čítala jej prózu Povedzte Žofke, zaujala ma psychologická presvedčivosť príbehu dievčatka uvedomujúceho si zložitosť sveta dospelých ľudí. Spisovateľka akoby už v tejto próze anticipovala neradostný fenomén: kontrast materiálneho zabezpečenia a nedostatku času na rozvíjanie emocionálnych kontaktov medzi rodičmi a deťmi. V čiastočne podobnom duchu vyznieva aj autorkina knižka Esterine dve tváre, kde si protagonistka – slávna umelkyňa – oživuje v spomienkach detstvo, v ktorom chýbala skutočná rodičovská láska.

Magda Szabóová, jedna z  najvýznamnejších moderných maďarských spisovateliek, autorka početných prozaických diel, drám, esejí a poézie, aj v ďalších dielach preukázala mimoriadny pozorovateľský talent sústredený na prežívanie psychicky zložitých situácií. Jej rozprávačské majstrovstvo je založené na schopnosti empatického vhľadu do vnútorných svetov iných ľudí a charakteristické je veľmi jemnou prácou s jazykom.

To všetko sa nachádza aj v najslávnejšom autorkinom diele – románe Dvere (Kalligram 2014, preklad Magda Takáčová), ktorý bol preložený do mnohých jazykov, získal veľký čitateľský ohlas (takisto ohlas kritiky) doma i v zahraničí, a napokon bol aj sfilmovaný.

Dej románu s autobiografickými prvkami je jednoduchý (ak ním myslíme sled vonkajších udalostí), jemne gradovaná dynamickosť prózy spočíva v rozvíjaní vnútorného deja, a  tým je zložitý, rozporuplný proces zbližovania (a striedavo vzďaľovania sa) dvoch hlavných postáv: autorskej rozprávačky – spisovateľky Magdy – a  jej novej pomocníčky v domácnosti, záhadami opradenej Emerencie. Príbeh zasadený do Maďarska polovice minulého storočia je vyrozprávaný retrospektívne v prvej osobe, čím sa podčiarkuje jeho autentickosť. Do hlavnej línie rozprávania, v ktorej sa rekonštruujú jednotlivé udalosti a  fázy v  premenlivom vzťahu medzi dvoma protagonistkami, vstupujú odbočky opisujúce fragmenty zo života Emerencie, a tie postupne pomáhajú pochopiť jej životné peripetie.

Každá z protagonistiek má celkom iný životný štýl, iné myslenie, kultúrne zázemie, iné záujmy a hodnoty, pocítia však k sebe napriek všetkým rozdielom náklonnosť, ktorá postupne prerastá do zvláštneho priateľstva. Rôzne životné okolnosti ho však vystavia skúškam, to, ako na ne reagujú, je v diele zdrojom silného napätia.

V  Emerencii autorka vytvorila atypickú postavu jednoduchej, nevzdelanej, no inteligentnej, svojráznou životnou múdrosťou prekypujúcej staršej ženy, ktorá si nesmierne chráni svoje súkromie, za dvere jej bytu nesmie vkročiť nijaká cudzia noha, dvere sú hranicou oddeľujúcou aj dve podoby záhadnej ženy. Vo vonkajšom priestore, v  kontaktoch so susediacimi rodinami predstavuje Emerencia obdivuhodne pracovitú, zodpovednú a spoľahlivú, nesmierne poriadnu, pomáhajúcu bytosť, vo svojom vnútri ostáva uzavretá, osamelá, nepochopená, zatrpknutá, za každých okolností chrániaca si svoju dôstojnosť.

Pri utváraní obrazu priateľstva medzi dvoma ženami sa naplno prejavilo Szabóovej umenie pracovať s detailmi, spisovateľka priam s  proustovskou sústredenosťou a trpezlivosťou zaznamenáva zdanlivo bezvýznamné maličkosti, záchvevy myšlienok, citov, odtiene nálad.

K  čitateľskému zážitku z  románu Dvere prispieva kvalitný preklad Magdy Takáčovej, rada by som si (a iste nielen ja) podobný zážitok zopakovala pri čítaní prekladu Staromódneho príbehu, nemenej úspešného diela tejto autorky...