Vyhľadávanie
Ivana Komanická, filozofka, literátka a teoretička umenia, sa nevenuje iba literatúre. Ako kurátorka pripravila okolo dvadsať výstav súčasného umenia. Dotyky rôznych druhov umenia možno vypozorovať aj v jej najnovšej knihe, v básnickej zbierke Poézia pre dvoch Poetry For Two.
Prvé, čo mi napadlo po zbežnom prelistovaní zbierky, bolo: zredukovanie vzťahu na slová. Nenápadná kniha s jednoduchou obálkou, ktorú zdobí abstraktná ilustrácia Petra Cábockyho, skrýva len prúd textu, čierneho na bielom, bez ilustrácií. No pri pozornom čítaní som sa do slov zahĺbila a ako to často býva, farebnosť sa predo mnou rozprestrela ako vejár.
Text plynie vo voľnom verši, básne nemajú žiadne názvy. Ako už napovedá názov básnickej zbierky, nachádzajú sa v nej nielen básne v slovenčine, ale aj ich anglický preklad, ktorý je vytlačený z druhej strany knihy.
Básne sú intímne a jemné, no nie je to len do seba uzavretá „poézia pre dvoch“. Je prístupná, komunikatívna a otvorená. Evokuje obrazy, filmové zábery či skôr obrázky z komiksu (tam sú obsiahnuté aj napísané slová a tie sú v tomto prípade najdôležitejšie). Nachádzame tu náznaky, načrtnuté postrehy z bežného života, útržky príbehov, rozhovorov, ale aj silné emócie a pochybnosti hlavných hrdinov, kontrast blízkosti a cudzoty či imaginácie a reálneho života. Vynárajú sa tu otázky, kde je vlastne medzi týmito protipólmi hranica. Básne ponúkajú náhľady do intímnych pocitov ženy – lyrického subjektu – i jej partnera, opisujú vzťah na diaľku, názorové kolízie i radosti bežného života, rozchody, odchody, návraty. Mihne sa tu aj obrázok akoby zo starej povesti: „čakám v močiaroch pod cestou / vŕba je tam ešte mladá“. (s. 9) V pestrých farbách sa pred nami nezjavujú len hlavní hrdinovia (dvojica): súčasťou mikropríbehov sú aj vedľajšie postavy, účastníci plánovaných i náhodných stretnutí (pozorujúci chlapi, chlap s potrebou zdôveriť sa, stará žena na zastávke autobusu, opilec Ben, bodygard v hoteli, mníška, priatelia, okoloidúci a pod.). Autorka vzťahy a lásku neidealizuje a nezjednodušuje: „Peklo je túžba / peklo je tu a teraz“ (s. 10); „nemám žiadne otázky / len mínové pole“. (s. 19) Prítomná je aj téma straty, ktorá v konečnom dôsledku nemusí byť negatívna: „niežeby niečo prichádzalo / ale skôr odchádza“. (s. 10) Lyrický subjekt však nestráca nádej a potechu v každodennom živote: „ale hej ešte je tu krása / aj baviť sa je na čom“. (s. 16)
Bolo by zaujímavé vedieť, či bola prvá slovenská alebo anglická verzia básne. Pred očami sa mi odvíjali rôzne významy, odtiene či odtienky slovenských a anglických slov. V každom prípade obidve verzie spoločne docielili lepšie, jasnejšie vykreslenie pocitov a situácií – tvoria komplexný celok. Taktiež som premýšľala, či má využitie dvoch jazykov nejaký hlbší zmysel, či hlavný mužský hrdina zbierky, okrem toho, že je scestovaný, nie je aj po anglicky hovoriaci cudzinec: „Vraciaš sa domov alebo niekam / ďalej a prichádzaš cudzejší“. (s. 13) Preklady básnických textov sú nádhernou ukážkou flexibility jazyka a zároveň úskalí prekladu. Nehovoriac už o tom, že aj pri komunikácii rovnakým jazykom hrozí nepochopenie. Také sú medziľudské vzťahy a vzťahy medzi mužom a ženou zvlášť: „Môj návrat do života / je bezradný (...) je zložitý / ako napísať báseň / v rodnom jazyku // keď je telo pripravené / na preklad“. (s. 50)
Každá „poézia pre dvoch“ je v skutočnosti súčasťou veľkého pestrofarebného sveta, v ktorom sa niekedy stierajú hranice medzi krajinami či jazykmi. Láska má, žiaľ, často podenkový život, no v podobe veršov môže jej kúzlo pretrvať a vysielať správu.
