Vyhľadávanie
Ján Buzássy: Dvojkrídle dvere
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Ján Buzássy, spisovateľ staršej generácie, sa po dvoch rokoch od zbierky Zátišie – krátky pôst, znovu prezentuje knihou zovretých básnických útvarov, dvojíc štvorverší so striedavým rýmom. Táto suchá poetologická informácia síce úplne nevystihuje skutočný charakter tohto diela, no prezrádza čosi o jeho podstatných vlastnostiach: o významovej koncentrácii a tvarovej disciplíne; taktiež o vnútornej autorskej tradícii. V závere nachádzame voľnejšie komponovanú a rozsiahlejšiu skladbu rovnomennú s názvom: v tomto zamyslení či kontemplácii, podobne ako v celej knihe, vyslovuje drámu súčasného sveta, skepsu a pesimizmus konfrontovaný s ideálmi úprimnosti, čistoty a absolútna. Robí to so značnou dávkou nepredstieranej básnickej a ľudskej zodpovednosti, všeobecnosti a gnómickosti. Niet sa čo čudovať, veď spisovateľ so sedemdesiatkou na krku ešte neznamená obesenec, práveže zrelý čas nahráva autenticite jeho gesta syntetizujúcej skúsenosti a múdrosti. Buzássy je však od začiatku kultivovaným typom básnika s výrazným sklonom k intelektu, k poznaniu, k filozofii a kultúre. Plocha jeho reflexívnej tvorby má teda prirodzený vertikálny rozmer v prehlbovaní týchto znakov upriamených na celoživotný tematický koncept: človek a existencia alebo človek a duša, či lepšie, človek a duša? Často býva Buzássy pre čitateľa „naformátovaný“ iba takto. Hoci by už aj toto bohato stačilo pre hodnotnú hodnotovosť jeho tvorby, predsa len sa mi zdá, akoby kríval, teda, že sa nejako nepíše o expresivite jeho textov. O tom, že vyplývajú zo širokosti spomenutého tematického konceptu, kde sa autor pohybuje suverénne bez nejakého apriórneho výberu vhodných básnických tém a námetov: sú tu básne o smrti, tajomstve, peniazoch aj politike, nájdeme tu zmienky o umení i penzistoch, o speve vtákov aj o blche, o práškoch na spanie aj o bosorke. Tiež sa veľmi nepíše o štylistike týchto básní, zastrešujúcej estetickosť, hovorovosť i odbornosť; ani o tom, ako sa stávajú múdroslovia plnokrvnými a vlastne aj skutočnými vtedy, keď si abstrakcia navlečie konkrétnu kožu, keď idea má cit, symbol matériu a opačne: „všetko je zároveň, dotyk rúk / má silu objatí“. Buzássy stvárňuje nadosobnú skúsenosť so svojskou spiritualitou ale aj iróniou, hľadí na ňu cez priezory unikajúcich motívov a maličkostí. Čitateľ môže zdieľať vyslovene radosť autora z toho, ako cizelérsky skladá túto skúsenosť, ako završuje a nepotrebuje experimentovať, vymýšľať a odhadzovať sa, ale vyjadrením preniknúť a vystihnúť. Buzássy je autorom básnickej noetiky, hľadačom správneho jazyka na vyslovenie nevysloviteľného. Jeho posledná zbierka, ako sa to stáva pri starších etablovaných básnikoch, je udalosťou. Aj tí čo dávno prekrižovali poéziu, sa pri čítaní tejto môžu biť do pŕs. Trochu preháňam, ale ako upozorníš (red)bulov, že nielen plechovka nám dáva krídla!?
Radoslav Matejov
