Dážď sa mieša s ohňom, nože so slnkom a sekery s perami. Básnická zbierka Emila Babína Čítanie tváre pripomína pôsobivú hru maliarskeho a ľudského plátna. Len s tým rozdielom, že kým maliar používa pri svojej tvorbe štetec, Babín maľuje slovami. Všetko to je umocnené ilustráciami Rudolfa Filu, z ktorých presakujú farby. Ilustrácie tvoria zlatú bránu do vnútorného a vonkajšieho sveta lyrického hrdinu, z ktorej vychádza, aby do nej mohol kedykoľvek znova vstúpiť.
Pre básnickú zbierku je charakteristický dynamický pohyb, ktorý sa realizuje nielen na vonkajšej rovine (príroda, zvieratá, veci), ale predovšetkým vo vnútornej (pocity, prežívanie, vnímanie). V súvislosti s vnútornou dynamikou sa čitateľ stáva svedkom akéhosi rozdvojenia lyrického subjektu: „Z môjho tieňa vystupuje iný muž. / Zrazu som ako jeleň, / čo zasekol sa / medzi stromy / parohmi“ (s. 21). Vôbec, autor tu s obľubou využíva zvieratá na zachytenie vnútornej neistoty a vlastného hľadania: „Čo asi robí more v zime? / Nezamŕza, hoci tvrdne ako jantár, / a len srdce tuleňa / bije v zdivočenej hĺbke“ (s. 51).
Kým v prvom cykle zbierky sa čitateľ stretáva s básňami, z ktorých cítiť krehkosť a zároveň vášeň ženy, v druhej jej časti naberajú tieto obrazy na intenzite. Krájanie pier jemnými pohybmi sa mení na divoký lov, jelene utekajú pred vlastným odrazom a slnko rozohráva s kráľmi, koňmi a strelcami nečakanú hru. To, čo bolo v prvom cykle jemne naznačené, a čo v druhom nabralo na intenzite, sa následne mení na neodvrátiteľnú skutočnosť: „A zrazu sa dom / odlepí zo storočného miesta. / Vznáša sa, hojdá vo vlnách / vzdušnej rieky, akoby ho lanom / vytrhla vzducholoď letiaca náhodou okolo“ (s. 31). O pohybe vypovedajú už aj samotné názvy básní, ako napríklad Lietajúci dom, Putujúce kamene či Rozhojdaný zvon.
Babín čitateľovi servíruje zdanlivo obyčajné momentky zo života, ktoré mu slúžia ako inšpirácia pri tvorbe neošúchaných básnických obrazov: „A vtom nás dážď / pošteklí mokrými fúzikmi / a nad opustenými poľami / sa rozkročí dúha“ (s. 53). Bežný život a prírodné úkazy, ktorých sa stávame svedkami – to všetko je prítomné v tejto básnickej zbierke. Niekomu by sa mohlo zdať zvláštne písať o studni, vodnom prúde, kameňoch, pavučinách či prachu. Práve obyčajné momenty zo života sa tu však stávajú jadrom autorovej výpovede – v jednej básni uvádza, že „v obyčajnosti je čosi osudné. / Ako keď pre krátke stony smädu / spadne vedro / do studne“ (s. 27). Počas čítania jednotlivých básní si uvedomíme, že práve každodennosť, ktorá nás obklopuje zo všetkých strán, je výnimočná, a že by bolo hriechom zatvárať pred ňou oči. Prečo sa nenadýchnuť Babínových dýchajúcich obrazov? Veď koľkokrát sa stávame svedkami toho, že „dážď vytiahol svižné paličky / a bubnuje z oblohy“ (s. 26).
Názov zbierky tak v konečnom dôsledku nadobúda viaczmyslové vnímanie. Tvár môžeme čítať presne tak, ako knihu – buď sa do nej naplno ponoríme a objavíme v nej nečakané súvislosti, alebo ju len zbežne prebehneme očami. Samotná tvár nadobúda u Babína aj akúsi rozpoltenosť, vystúpenie z vlastného tela: „Od zrkadla si požičiavam / cudziu nudnú tvár“ (s. 10), „A vtom už vo vypočítavosti / tváre triumfálne zavládlo / ružové obdobie úst“ (s. 9) alebo „Vidím sa v jej krivom zrkadle, / hanblivejší než zajakavá ryba“ (s. 58).
Názov zbierky Čítanie tváre možno v konečnom dôsledku prirovnať ku krehkej váze, v ktorej sa namiesto rozkvitnutých kvetov skrývajú žmurkajúce uhlíky, hrajúce kvapky dažďa, opitý džin, ožívajúci vampír či milujúci kat. Skúste sa ponoriť do tejto vázy, nadýchnuť sa farebných obrazov a zistiť, čo máte napísané vo vlastnej tvári...
Miroslava Košťálová
