Vyhľadávanie
Douglas Coupland
Eleanor Rigby
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Preklad Alexandra Ruppeldtová
Kanadský spisovateľ Douglas Coupland (1961) debutoval roku 1991 románom Generácia X. Nasledovalo osem ďalších kníh a s nimi aj medzinárodný úspech a preklady do viacerých jazykov. U nás vychádza ako prvý preklad románu Eleanor Rigby, ktorý napísal roku 2004.
Liz Dunnová je 36-ročná osamelá žena. Žije v dvojizbovom nudnom byte, nemá priateľov, navštevuje ju len matka, brat William a sestra Leslie. Práca ju nenadchýna, ani neotravuje, nie je šťastná, ani nešťastná. Sama o sebe tvrdí, že je neviditeľná, nikoho nezaujme a nikto si ju nezapamätá. O jej sebahodnotení svedčí aj jej e-mailová eleanorrigby@artic.ca. Slávnu pesničku Beatles o osamelej starej dievke, čo v kostole zbiera ryžu, ktorú hádžu svadobčania na šťastných novomanželov, poznajú takmer všetci. Aj jej smutný koniec, keď na Eleanorin pohreb nikto nepríde, refrén o osamelosti si dodnes nôtia tisíce ľudí.
Liz sa svojej osamelosti nevzpiera. Snaží sa jednoducho prežiť do smrti. Nič nerieši, všetko berie tak, ako prichádza a plynie. Surfuje po internete, vyhľadáva kuriózne informácie a trápia ju také otázky, ako: s akými pocitmi by sa vyrovnával od narodenia slepý človek, keby zrazu videl, koľko predkov má v priemere dnešný štyridsiatnik a iné bizarnosti. Najviac však analyzuje osamelosť. Už v detstve bola čudná. Cez prázdniny tajne chodila do cudzích prázdnych domov. Chcela sa ocitať na miestach, kde nemala čo hľadať a kde bolo ticho a pokoj. Priťahovali ju nočné stolíky. Prekutrať cudzí nočný stolík bolo ako absolvovať bláznivú jazdu najintímnejším vnútrom človeka. A ešte ju fascinovali rodinné albumy. Tipovala, kto je dobrý a kto zlý, aké príbuzenské vzťahy spájajú ľudí na fotografii. Svet je plný takýchto Liz. Žijú vedľa nás nepovšimnute, a pritom sú to vzácni ľudia s bohatým a originálnym vnútorným životom. Svoje malé i veľké drámy prežívajú sami a o kurióznych situáciách, s ktorými sa musia vyrovnávať, sa nikto nikdy nedozvie.
Couplandovi sa podarilo vytvoriť krehký príbeh. Smutný obsah dostáva jeho ironickými až sarkastickými postrehmi nový, láskavý rozmer. Humor je nenásilný a kultivovaný, pointovanie jednotlivých situácií prekvapivé až bizarné(12-ročná Liz nájde mŕtvolu napoly rozseknutého transvestitu a nadvíha mu sukňu, aby sa pozrela, či je naozaj chlap; na výlet do Ríma sa teší kvôli množstvu sôch nahých mužov; pohráva sa myšlienkou vydierať príbuzných závetom; teší sa z toho, že jej padol k nohám meteorit, pritom je to rádioaktívny úlomok kozmického satelitu...).
Lizin život sa úplne zmenil deň potom, čo jej robili resekciu zubov múdrosti. Predstavte si, v 36 rokoch. Vtedy zazvonil telefón a zavolali ju do nemocnice, kde ležal jej sfetovaný syn. Na ruke mal náramok s textom, že keby sa mu niečo prihodilo, majú kontaktovať Liz. Porodila ho v šestnástich, po návrate z výletu v Ríme. Bolo to na diskotéke, nepamätá si však celkom nič, má okno. Na to, že je tehotná prišla, až keď zacítila pohyby. Nič neriešila, nikomu nič nepovedala a porodila. Neverila si, žeby dokázala vychovať dieťa a že by mu s ňou bolo dobre, dala ho na adopciu. Zrazu tu bol mladý muž, ktorý ju pokladal za človeka, ktorému možno veriť, mal ju ako poslednú záchranu.
Osamelosť pominula, ale len nakrátko. Prežili spolu krásne, plné, ale aj bolestné štyri mesiace. Jeremy mal sklerózu multiplex. Choroba postupovala rýchlejšie ako spoznávanie matky a syna. Stačili nájsť veľa spoločných výstredností -- vedeli spievať piesne odzadu, oboch fascinovali cudzie rodinné fotografie, obaja boli veľmi osamelí… Zostalo však množstvo otáznikov. Boli osamelí preto, lebo boli čudní, alebo boli čudní preto, lebo boli osamelí? Je azda osamelosť dedičná?
Osobitné miesto v celom texte majú Jeremyho, a v závere aj Lizine videnia.
Opätovná osamelosť bola pre Liz ešte ťaživejšia. Netušila, že ju ešte čakajú dobrodružstvá, o akých sa iným iba sníva. Rovno k nohám jej spadol horúci meteorit, zaujímala sa o ňu viedenská polícia a cestou do Viedne vo Frankfurte kvôli nej zastavili prevádzku letiska a ona skončila vo väzení.
Dojemný príbeh s napätím, prekvapením a bizarnosťami slúžil autorovi na roztváranie pocitov, ktoré v sebe potláčame, za ktoré sa hanbíme alebo ich dokonca pokladáme za neslušné. Odkrýva zlyhania, šťastia i náhody. Celým románom sa však ako podkladová farba vinie sila rodiny, miesta, kde sa vie, o čom sa nemá rozprávať. Krv nie je voda a vlastná rodina, nech je akokoľvek uletená, je jedinou istotou na tomto ironickými čudesnom mieste nazývanom svet.
Antonia Bednáriková
