Vyhľadávanie
Nitra, FF Univerzity Konštantína Filozofa a Ústav literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF 2010
Ôsma knižná publikácia výrazného slovenského literárneho vedca Zoltána Rédeya (1968) potvrdzuje tak ako predošlé autorovu precíznosť pri skúmaní zvolenej problematiky. Tentoraz je ňou elegickosť – smútok, žiaľ, skepsa. „Je len prirodzené, že najintenzívnejšie dolieha smútok na človeka vo chvíľach, keď sa ocitne sám, a to nielen v opustenej krajine, ale rovnako aj v dôverne zabývanom prostredí... Ide o priestor, kde je smútok prítomný, kde ho lyrický hrdina pociťuje a prežíva.“
Téma, ktorú si Rédey zvolil za predmet výskumu, patrí podľa neho k základným veciam lyriky. Autor nám predkladá výskum tohto literárneho druhu od Aristotela až po súčasnosť, stavia vedľa seba pojmy lyrika, lyrickosť, lyrizmus, ktoré „pre Aristotela prosto neexistujú“. Zaujímavá je konfrontácia pojmov elégia a tragédia, profilovanie elégie v priebehu dejín a jej súčasná definícia. V týchto súvislostiach pripomína, že nemožno zamieňať elégiu a elegické distichon, hoci ono vzniklo z elégie. Rédey hovorí o dvojakom význame pojmu elégia: básnická forma i lyrický žáner ako prvá lyrická forma.
V texte knihy defilujú spisovatelia Anakreón, Sapfó. G. Flaubert, J. Kráľ, I. Krasko, V. Beniak, J. Kostra, M. Rúfus, J. Ondruš, aby na ich tvorbe vysvetlil princíp elegickosti i jej meniacu sa podstatu a spôsob vyjadrenia. U niekoho je to čas, u iného prostredie, priestor, inde pocit osamotenia, alebo naopak – túžba po samote. Elegickosť teoreticky rozpracúva ako „nadčasovú a naddruhovú (nadžánrovú) výrazovú kategóriu“, jej podoby nachádza rovnako v próze ako v poézii, pretože aj príčiny elegickosti bývajú v týchto naddruhoch rovnaké. Z daného pohľadu je veľmi zaujímavé porovnávanie básnického (Kostrovho) a prozaického (Flaubertovho) textu. Autor nastoľuje a vo väčšine prípadov aj rieši mnohé problémy súčasnej literárnej vedy. Ide napr. o to, či zaraďovať básnikov podľa žánru, podľa druhu, podľa veršového systému (veršovej formy) atď. V najrozsiahlejšej kapitole knihy Elegickosť básnického výrazu a kánon slovenskej poézie sa zaoberá „modalitou smútku a skepsy v slovenskej lyrike od romantizmu po súčasnosť“ a pracuje na textoch vybraných autorov. Rédey vysvetľuje, dokumentuje a zdôvodňuje, robí hĺbkové analýzy konkrétnych básní, aby dokázal, ako sa elegickosť dá vyjadriť a v čom môžu byť jej príčiny.
Zoltán Rédey neobišiel pri svojich bádaniach najdôležitejšie výsledky svetovej (najmä E. Staiger) i našej literárnej vedy (najmä F. Miko). S niektorými koncepciami polemizuje, iné obhajuje a stotožňuje sa s nimi. Vracia sa napr. k spochybňovanému pojmu „zážitkovosti“ v lyrike, k „lyrickému ja“ i k lyrickému subjektu. V lyrike „je spochybnenie, vylúčenie lyrického subjektu a subjektívnosti výrazu nemysliteľné,“... „výnimočné situácie sú výsadou tragických a epických protagonistov“. Dokazuje, že často vyvracané a nepochopené teórie o lyrike (F. Miko, E. Staiger) sú v svojej podstate pravdivé (Mikova zážitkovosť a Staigerove spomienky a spomínania).
V knihe ide o dôslednosť vo vyjadrovaní i v obsahu a osobitne zaujme precízna, minuciózna práca s textami a ich porovnávanie v rovine elegickosti.
