Recenzia
01.07.2005

Elixír môjho života - Vilma Jamnická

Ako sa dožiť sto rokov v plnej duševnej sviežosti? Odpoveď na túto otázku môžu čitatelia hľadať s Vilmou JAMNICKOU v jej knihe spomienok Elixír môjho života, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Ikar a spolu s 99-ročnou herečkou ju napísala Marika STUDENIČOVÁ. Pri ich pravidelných stretnutiach sa odvíjal život malej Vilmy Březinovej od narodenia 11. 11. 1906 v českej dedinke Barchov, cez detstvo prežité v Linzi, kde jej otec projektoval most, a neskôr v Devíne (od roku 1921), až po maturitu a nástup na štúdium medicíny v Bratislave, kde sa stretáva s osudovou láskou – Jánom Jamnickým. Obdiv k hereckému umeniu sa u nej prebudil počas zájazdu do Paríža, kam ju rodičia poslali po maturite. K rozhodnutiu venovať sa mu profesionálne dospela po náhodnom stretnutí s Jankom Borodáčom. Nechala medicínu a prestúpila na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Odrazu sa jej v živote stretli dve lásky –  divadlo a Ján Jamnický. Žiaľ, ani jedna jej nepriniesla šťastie, naopak, viac príkoria ako sebauspokojenia. Preto životnú rovnováhu hľadá a nachádza v joge, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou jej života dodnes. Tak pani Vilma Jamnická spolu s Marikou Studeničovou postupne odkrýva sto rokov ľudského veku, neraz aj samoty, sto rokov prevratných udalostí, ktoré zasiahli do jej osobného života. Prvú svetovú vojnu a vznik Československej republiky prežili ako česká rodina v Linzi, rozpad republiky v Bratislave, časť druhej svetovej vojny v Paludzi na Liptove u Jamnického starej mamy. S koncom vojny prichádza aj rozpad manželských vzťahov. Ich kríza sa prenáša aj do divadla, navyše začínajú sa politické previerky v 50. rokoch, čo pre Vilmu Jamnickú znamená tichý ústup zo scény. Vtedy sa u nej začali prejavovať zdravotné problémy. Práve to ju nasmerovalo k tomu, aby si prehĺbila vedomosti o liečivých bylinkách. Podobne ju hlboký záujem o jogu a duchovný život priviedol k astrológii. V nej hľadá vysvetlenia takých znamení, ako časová zhoda rozvodu s J. Jamnickým a úmrtie Dr. Alexandra Kunošiho, druhého muža jej života, u ktorého našla uznanie, obdiv a lásku. Napokon na desiate výročie týchto udalostí zomiera aj J. Jamnický (1972). Tým však Vilma Jamnická svoj život neuzatvára, naopak, začína novú etapu, púšťa sa do stavby domu. Ani pri tom však nevyčerpá svoju životnú energiu, ešte jej zostáva dosť na to, aby ju rozdávala priateľom, ktorí ju často navštevujú, a prostredníctvom kníh aj čitateľom.

Touto pozitívnou energiou bola nabitá aj milá slávnosť uvedenia knihy spomienok Elixír môjho života medzi čitateľov 2. júna v bratislavskom kníhkupectve Svet knihy. Knihu pokrstil elixírom pani Vilmy JAMNICKEJ jej obdivovateľ Milan KŇAŽKO. O túto úlohu ho nepožiadala náhodou. Z jeho horoskopu vyčítala, že v predchádzajúcom živote bol kňazom. Svoju vynikajúcu duševnú kondíciu preukázala Vilma JAMNICKÁ prednesom svojich najobľúbenejších veršov z Villona o Pani zbormajstrovej. Hoci pre nepriazeň osudu jej uniklo mnoho javiskových úloh, kde by mohla prejaviť svoj talent, len máloktorej z jej hereckých kolegýň je dopriate sa tak autenticky stotožniť s týmito veršami o starobe:

,,Ach, mladý vek náš, ten bol krásny,

Lež staroba je ukrutná.

Smutný je vek to, prenešťastný.

Veď to raz každý ochutná.“

 

Knihy Vilmy Jamnickej: Letá a zimy s Jánom Jamnickým, Bratislava, Slovenský spisovateľ 1985; Sny a videnia, Bratislava, Mladé letá 1991; Sny a videnia, Bratislava, Ikar 2001; Astrologické aspekty aneb Umíš číst ve hvězdách?, Bratislava, Eugenika 2002; Elixír môjho života, Bratislava, Ikar 2005