Vyhľadávanie
Erik Jakub Groch: Em
Prešov, Slniečkovo 2006
Súbor takmer dvoch desiatok básní tvorí prvý zošit poézie z edície Verše on line. Erik J. Groch, básnik osobitej duchovnej lyriky, pokračuje vo vlastnej poeticko-filozofickej ceste, ktorá je uňho v posledných rokoch spojená najmä s hľadaním lásky: nie však ako hodnoty, ale ako najhlbšej príčiny, životného princípu i princípu vnútorného prebudenia. Všetka jeho snaha pôsobí, akoby chcel lásku urobiť uveriteľnou aj v 21. storočí. Preto jeho verše smerujú k vyjadreniu jej esencie – a vyzerá to tak, že esencia je v nevypovedateľnosti, v dialektike túžby a v blízkosti smrti. Groch cieli na lásku s „trýznivou radosťou“ (s. 8), s podtextom spájajúcim skúsenosť, spiritualitu a intelekt. Láska má tu potom prirodzené podoby konkrétnych obrazov prírody a tela, duchovnej vízie existencie aj intelektuálnej nepredpojatosti vnímania. V jedinom spojitom celku tu plynú milenecké etudy, modlitby a úvahový esejizmus. Veru, dávno sme si neprečítali také presvedčivé, naliehavé ľúbostné vyznanie ako báseň Čakanie, takú oddane čistú modlitbu s individuálnym etosom ako báseň Litánia, takú éterickú úvahu a pritom s neskrývanou zmyslovosťou ako báseň Láska. Básne sú silné a nové syntézou všetkých spomenutých prvkov, čo evokuje stvárnenie ľúbostného vzťahu v literárnom umení mystikov; deje sa to i v nasledujúcom úryvku: „Milovanie nezanikne, len stíchne, / dokiaľ sa znova nezačuje; ak sa naše telo / rozpadne na tvoje a moje telo“ (s. 10). Posledné dve „básne“ sú textami emailovej komunikácie: pôsobia ako aktualizačný a uzemňujúci moment, spätne posilňujú autenticitu predchádzajúcich básní a ponúkajú možnosť vidieť celý sled básní ako vnútorný kaleidoskop stavov lyrického hrdinu zaľúbeného do ženy skrytej, ako vraví už titul, pod vysloveným M. Erik J. Groch svojou tvorbou búra naše súčasné civilné gýče, lebo jeho láska nie je jednorozmerne citová a jeho rozum nie je cynicky špekulatívny. Jeho láska je poézia.
Radoslav Matejov
