Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Preklad František Hruška
Začnime rozprávanie o tejto knihe otázkou, na ktorú, myslím, by sme mali vedieť najskôr odpovedať. Čo sú Emauzy? Čo za slovo to je? Vykúka spomedzi mnohých, oveľa známejších, obracia sa na nás skadesi, odkiaľ ho ktosi vytiahol. Na čosi zabudnuté upomína, vibruje v ňom akási príchuť starobylého, čohosi takmer istotne symbolického, no v podstate zostáva neznámou, ktorú by som mal odkryť; otvorí horizont, priestor dávajúci základnú orientáciu mysleniu, odkiaľ a kam môže poletovať, keď budem pátrať po tom, čo môže znamenať ten príbeh, čo ešte nenačatý držím s otázkou v rukách, či ho vôbec skúsiť alebo nie. Čosi mi hovorí: trúfni si povedať „áno”.
Tak vstúpme, načnime horizont a uvidíme: Vo svojom strede kreslí (v istých kruhoch zastaranú, takmer až otrepanú, v iných zase tú najvyššiu) postavu Krista, popri ňom v úžase stojacich jeho učeníkov. Teda bude treba najskôr otvoriť znovu dávno čítaný Nový zákon, v ňom nájsť Emauzy: mesto, kde učeníci po ukrižovaní opäť stretávajú Krista. Je to zvláštne stretnutie. Oči učeníkov sú zastreté, nespoznávajú svojho Krista a on sa im nenecháva spoznať. V istom momente ich chce dokonca opustiť, no napokon ho prehovoria, aby s nimi zostal a povečeral v Emauzách. Pri večeri, v okamihu „lámania chleba“ ho zrazu spoznávajú, no on hneď, ak nie v tom istom okamihu, mizne, už sa aj stráca. Učeníci však už vedia, pochopili. Dotýkame sa tu modelového momentu celostného spoznania, precitnutia – závoj pred očami, čo skresľoval skutočnosť, čo nedovoľoval vidieť, čo bolo zjavné, je konečne preč. Premena sa zavŕšila.
Starobylý, predznamenávajúci horizont, jeho kresba sa vlastne jemne vplieta pomedzi nás, do (našej) neurčitej súčasnosti neurčitého času. Jej „obyvateľmi“ sú i hrdinovia príbehu, štyria obyčajní 16-roční mladíci, práve oni vnášajú starobylé do súčasného, trvajú na jeho nepretržitej živosti, oživujú Krista, sú jeho učeníkmi, veriacimi, vyvolenými katolíkmi. Pravá viera pevne určuje ich svet a rozdeľuje ho – na nás, čo veríme, a tých, čo neveria, na nás, normálnych, a tých druhých. Snáď ešte prvotnejšou, bytostnejšou mocou v tomto priestore vládne všeobsiahla normálnosť presne vymeriavajúca život. Na druhej strane, protichodnému, nenormálnemu svetu však patrí čosi, čomu nevedia, nechcú odolávať. Naši malí hrdinovia ako nočné motýle priťahované svetlom noci poletujú okolo neho v čoraz menších kruhoch, až sa ho osudovo dotknú. Dievčaťa, bohyne pozemskosti. Svetla, čo páli hradby normálnosti. Tento dotyk nezvratne rúca i vieru. Ten však, čo akoby nechal všetko spáliť, čo znesie silu ničiaceho svetla, môže zazrieť, uvidieť zrazu za závoj; veď ho dovolil zničiť. Vidí svet, čo tu bol, vždy tu bol, tak blízko, neustále prítomný a zároveň nedostupný, nekonečne vzdialený, no len preto, že zostával azda zo strachu nespoznaný, zahalený. Osudový závoj mylných vier padá zvyčajne až tesne pred koncom, ex post. Hranice museli najskôr byť prekročené.
A čo prináša pohľad bez závoja? Aký je nový svet? Ten, čo sa začína za Emauzami.
