Recenzia
Henrieta Stankovičová
13.09.2004

Epické podoby priestoru

 

Priestor ako fenomén

Xénia Činčurová: Epické podoby priestoru

Levoča, Modrý Peter 2004

  Xénia Činčurová ponúka knihu Epické podoby priestoru ako syntézu svojich predchádzajúcich prác. Ide o sedem štúdií, ktoré boli samostatne publikované počas rokov 1993 až 1999. Pravda, v tomto vydaní sú čiastočne prepracované.

  Výsledkom je šesť kapitol zoradených logicky vzhľadom na danú tému. Kým v prvej pod názvom Interpretácia priestoru v literárnej vede nás autorka uvedie do problematiky (a to vskutku nenásilným a zároveň erudovaným spôsobom), v nasledujúcich sa venuje hlbším parciálnym problémom, ktoré sa môžu vyskytnúť pri vnímaní a spracovávaní priestoru v intenciách epiky. Pod pojmom priestor pritom nerozumieme epiku v celej jej šírke, ale konkrétnu veličinu literárneho diela, ktorá rovnako ako napríklad motív, či postavy, spoluvytvára konečný text.

  Autorka sa sústredí najmä na parciálne problémy, čo dokazuje aj prepracovaná symbolika vrchu, ktorú nachádzame v kapitole Priestorová symbolika a priestorové opozície. Opiera sa aj o tvorbu F. Švantnera a aj jej prostredníctvom prichádza k nasledujúcemu tvrdeniu: „Vrch poskytuje postavám možnosť nájsť skutočné hodnoty, ktoré sa zo sveta dole vytratili. Nájdenie zmyslu života podmieňuje priestorová zmena – odchod do vrchov, na perifériu spoločenského diania. ...Blízkosť oblohy tu zastiera hranicu medzi transcendentálnym a pozemským priestorom a otvára postavám možnosť duchovnej komunikácie. Tá vytláča postavu na perifériu sociálneho diania, osamocuje ju, ale zároveň ju napĺňa vnútornou silou, ktorá z nej robí dominantnú osobnosť (postava otca). Paralelu tohto fenoménu nachádzame v samom vrchu, v ktorom sa kríži motív geografickej dominanty a sociálnej periférie.“ (s. 98)

  Uvedený citát zároveň poukazuje na to, že Xénia Činčurová pri svojich analýzach a interpretáciách takmer vždy vychádza z konkrétneho literárneho textu. Neskúma ho pritom izolovane, ale v kontexte iných literárnych, či literárnovedných diel. Pritom sa nezameriava na jedného autora, venuje sa popri F. Švantnerovi aj M. Urbanovi, F. Hečkovi a i.; z inojazyčných literatúr sú to napríklad S. W. Reymont, J. Linda, K. H. Mácha.

  V poslednej kapitole Zvýznamňovanie priestoru jeho povyšovaním na autoritu ide a celkovú sumarizáciu. Autorka nastoľuje zovšeobecnenia aj vzhľadom na zobrazovanie priestoru a pracovanie s týmto fenoménom u jednotlivých autorov. Väčšine z nich sa venovala už aj v predchádzajúcich kapitolách.

  Kniha rieši jeden zo zaujímavých problémov epiky a zároveň literárnej teórie, či dokonca literárnej vedy. Azda jediným výrazným nedostatkom diela je absencia registra, a to rovnako vecného i menného.

Henrieta Stankovičová