Recenzia
20.06.2019

Epos o Ujvári

Každý slovenský spisovateľ vie, že musí vydať minimálne jednu alebo dve knihy do roka. Písanie zaberie zhruba tri mesiace, editácia ďalšie dve. Ak je z tých pomalších, alebo skromnejších, môže sa to natiahnuť. Ďuro Červenák (budem mu hovoriť Ďuro pre jeho priamočiary, „ľudový“ prístup) je jeden z našich top autorov a v podstate profesionálny spisovateľ. No i tak venoval svojej najnovšej knižke dva roky. Technicky i viac, nakoľko mala Hradba západu (o ktorej je reč) pôvodne zahŕňať v sebe aj Železný polmesiac. Len Červenák sa trochu rozpísal.

Hradba západu  je najrozsiahlejší a (zatiaľ) posledným dielom Dobrodružstiev kapitána Báthoryho, Červenákovej ságy z obdobia protitureckých vojen. Samotná sága stojí za pozornosť už len kvôli málo využívanému prostrediu a téme. Nehovoriac o tom, že v nej Ďuro celkom šikovne a prakticky skĺbil reálnu históriu s ľudovou slovesnosťou a fantasy prvkami. Výhodou série je aj relatívna samostatnosť jej dielov – tiahne sa nimi síce istá červená niť vzťahov, postavy sa vracajú, ale v zásade je jedno, v ktorom bode do nej čitateľ naskočí. Červenák sa sústreďuje len na to, čo je potrebné v konkrétnom príbehu a rámcujúce motívy sú len dva: posadnutie Báthoryho svätým Jurajom a obliehanie Ujváru.  Druhá téma sa manifestuje v posledných dvoch knihách. Hradba pôsobí ako vyvrcholenie série, hoci ním nemusí byť, lebo by logicky mala skončiť pri Viedni.

Začneme Polmesiacom. Ten vyšiel ešte v roku 2015. V zásade išlo o príjemný dobrodružný príbeh, ktorému však chýbal jasný dej. Báthory sa v ňom snaží zblížiť so svojím synom. Cestou sa ocitajú uprostred bojového konfliktu. Menia sa lokácie a hrdinovia v podstate behajú z miesta na miesto. Kniha má akčné vyvrcholenie, ale nemá záver. Jej záverom je práve Hradba západu. Tá však funguje aj bez toho Polmesiaca. Pokiaľ ste ho nečítali, možno na začiatku budete trochu zmätení, ale Červenák vás rýchlo uvedie do obrazu. Má na to dostatok priestoru, ide o jeho druhú najrozsiahlejšiu knihu (tou prvou je české vydanie Bielej veže).

Oproti minulým dielom však nastali nejaké zmeny. Fantastický element je potlačený na absolútne a nevyhnutné minimum, je tam len pre zachovanie poetiky ságy. V hlavnom centre pozornosti autora a teda aj čitateľa je samotné obliehanie Ujváru, protitureckej pevnosti v Nových zámkoch. Toto, samozrejme, prináša množstvo nových postáv (medzi ktorými sa občas čitateľ stráca) a zatlačenie tradičných hrdinov ságy do úzadia. Je jasné, že samotné obliehanie je dosť zaujímavé nato, aby utiahlo samostatnú knihu, Červenák však obohacuje text aj o vlastné zápletky a motívy. Zároveň však ostáva nesmierne podrobný. Veľkú časť textu tvoria detailné popisy pevnosti, šatstva, zbraní, taktík, bojov a charakterov. Ďuro sa snaží čitateľa priamo preniesť do daného obdobia, chce byť čo najautentickejší. Nadšencov histórie to síce poteší, ale ak ste si zvykli čítať Červenáka ako ľahkú oddychovú literatúru, môžete s tým mať problém. Niežeby chýbala akcia. Je jej dosť. Niežeby boli opisy monotónne. To nie. Len je ich priveľa. Ďuro to síce šikovne rytmizuje a obmieňa, ale nie je ťažké si predstaviť, že to pre niekoho môže byť únavné, hlavne po svižných prvých dieloch. V zásade to nie je problém. Sme svedkami autorského posunu. Spolu s ním vznikla kniha, ktorá je plná historickej epiky, zaujímavých postáv a vytvára monumentálny obraz jedného náročného mesiaca v našej histórii. Píšem v našej, hoci Uhorsko a hlavne posádka Ujváru je výrazne multikultúrna, Slováci ako keby tam hrali len štatistov. Nie je to problém knihy, ani autora, skôr problém interpretácie.

Na prvý pohľad by sa totiž mohlo zdať, že sa Hradba západu vezie na antiimigračných spoločenských náladách. Bola by chyba tak usudzovať, lebo Červenák sa netají svojimi liberálnymi postojmi a knihu sa nesnažil zaťažiť súčasnou politikou. Ide len o čo najrealistickejšie vykreslenie histórie. Zdá sa však, že si tejto možnosti bol vedomí, a tak sa pokúsil vniesť aj do osmanskej strany život a vytvoriť tam sympatické postavy. Avšak práve kvôli verne opísanému dvornému bontónu pôsobia jeho tureckí hrdinovia trochu odťažito.

Nakoniec aj tak by sme mali nechať politické interpretácie bokom a užívať si beletrizovanú históriu zapáchajúcu telesnými tekutinami a pušným prachom.

Červenák vytvoril knihu bohatú na informácie, postavy, deje. Nasýtil ju až po okraj všetkým, čo text znesie, pričom využil svoju každú autorskú fintu, aby nebola nudná. A to je to najdôležitejšie – tak rozsiahly text sa číta dobre, hladko a rýchlo odsýpa.

Keby sme sa pohrabali v knižniciach určite nájdeme nejaké beletristické znázornenia obliehania Ujváru. Nebude ich veľa. Nejaké určite ešte aj vzniknú. Avšak Ďuro Červenák si dal záležať na tom, aby bolo jeho čo najlepšie. Najepickejšie a zároveň aby nad ním historici neohŕňali nos, aby nepôsobilo zbytočne čierno-bielo, agitačne alebo bulvárne. Občas síce do knihy zaniesol už ošúchané klišé a melodramatický záver nie je vyslovene uspokojivá bodka za takou knihou, avšak bola by škoda, keby ostala nečítaná. Tie dva roky práce stáli za to. Ide o najlepší „epos“ o Ujvári, aký u nás vznikol.