Vyhľadávanie
Bratislava, Fragment 2011.
Preklad Tatiana Laliková
Našu generáciu zaháňali rodičia večer domov z dvora, kde sme do roztrhania tela hrali vybíjanú, futbal či Krvavé koleno. Dnešné deti zaháňame od počítača, kde je Krvavé koleno tým najjemnejším pojmom, aký by mohol v akčných elektronických hrách existovať, keby, pravda, medzitým beznádejne nezastaral.
Lebo dnes sú in krvavé hry. Čím adrenalínovejšie, tým lepšie. A túto skúsenosť má zrejme aj Ursula Poznanski, Viedenčanka s mimoriadnym nadaním pre detskú a mládežnícku literatúru, ktorá vlastne toto zaškatuľkovanie nesie neoprávnene, lebo jej román Erebos možno pokojne odporúčať aj dospelým.
Nick Dunmore je obyčajný chlapec, študent strednej školy, s dosť biednym rodinným zázemím, na takzvanom studenom domácom odchove, v ktorom je studený nielen obsah hrncov, ale niekedy aj prejavy rodičovskej priazne. Ani v škole to nie je bohviečo, preto niet divu, že Nick uniká do ne-reality. Počítačové hry sú predsa ďaleko od nudy všedného dňa, plné farieb, zvláštnych ľudí, možností vykonať hrdinský čin a stať sa hrdinom, mužom, zbožňovaniahodným idolom. Či to kedysi nechcel každý z nás? My sme však nemali takéto virtuálne možnosti, preto sme viac snívali – a aj sme sa viac báli...
V škole sa s Nickovými kamarátmi čosi deje. Najprv nepríde na tréning jeden, potom na vyučovanie druhý, vzápätí sa objavia v škole, ale sú strhaní, zničení, s očami podliatymi krvou, vystresovaní a spojení akýmsi čudným sprisahanectvom. Vymieňajú si plochý balíček, o ktorom si Nick myslí, že sú v ňom drogy. Sú, ale iného druhu... Napokon sa tajomný balíček od spolužiačky, ktorá sa Nickovi vôbec nepáči, dostane až k nemu. Je v ňom cédečko. Iba s Brynninou poznámkou, že je to výborné.
Nick doma vloží cédečko do počítača a mučivú hodinu čaká, kým sa hra nainštaluje. Myslí si, že to bude nejaká detská hlúposť. Až po moment, keď ho hra donúti prihlásiť sa pod svojím pravým menom. Odkiaľ program vie, ako sa v skutočnosti volá? A prečo ho stále upozorňuje, že ak nemá dosť odvahy, aby sa o nič nepokúšal a radšej sa z hry vrátil, kým je čas? Z tajomnosti toho všetkého nám naskakujú zimomriavky, najmä keď sa Nick napriek všetkým varovaniam pohrúži do hry a začne sa zapletať do krutého, nemilosrdného a strašného deja.
Z tej hry niet úniku. Niet v nej zľutovania. Lebo to nie je obyčajná hra, je to boj o život. Elektronické pozadie tejto hry získava ľudskú dimenziu, lebo myslí, hovorí, koná a ubližuje... Príšerné. V tej hre sú Nickovi spolužiaci, s ktorými bez milosti bojuje, zabíja ich a ženie sa vpred. Hra pohlcuje, nedá spať, kradne čas, v ktorom by hrdinovia mali normálne žiť, oberá ich o myšlienky, dych, život... A predsa sa k nej všetci vracajú a ten, kto vypadne, dal by pol života, nie, celý život za to, aby sa do hry mohol vrátiť.
Hľa, ako vzniká chorobná, ničivá závislosť. Patologická vášeň pre nereálno. Virtuálna posadnutosť. Ako pôvodne hravý výmysel pretvára zdravé mladé mozgy na otrokov násilia, adrenalínu a agresivity. Brr. Bolo by to len hrozné, keby to v súčasnosti nebolo také skutočné! Je to naozaj paralela s našou úpadkovou kultúrou, s naším štýlom života, kde priateľ nemá zmilovanie s priateľom, ak ide o hru. Teda o život. A tu sa životy naozaj násilne končia! Kniha odrádza – no nie od čítania, ale od toho, kam až môžeme klesnúť ako otroci súčasnej techniky.
A ešte niečo iné na tejto knihe odrádza: množstvo hrúbok, bohemizmov a štylisticky zle preložených viet. Keďže túto knihu budú určite so zatajeným dychom čítať mnohí mladí, je takáto práca minimálne diskutabilná. Dielo Ursuly Poznanski však napriek tomu rozhodne stojí za prečítanie, no vaše deti potom zrejme nepoteší zvýšený záujem rodičov o to, čo robia na počítači vo voľnom čase...
