Eseje - Michel de Montaigne

Už to, že sa nám do rúk dostáva v poradí tretia reedícia slovenského prekladu životného diela Michela de Montaignea, naznačuje, že ide nielen o literárne hodnotnú a nadčasovú knihu, ale aj o vydarený preklad.

Anton Vantuch nie je iba prekladateľom, ale aj zostavovateľom výberu a komentátorom Montaignových Esejí. Je aj autorom záverečnej kapitoly, kde predstavuje Montaigna ako človeka a filozofa a súčasne približuje okolnosti vzniku jeho diela.

Michel de Montaigne bol jedným z najvýznamnejších spisovateľov francúzskej renesancie. Preslávil sa najmä svojou výnimočnou schopnosťou spájať hlbokomyseľné úvahy s nonšalantnými príbehmi zo svojho života a zo života slávnych osobností. Ako prvý použil na označenie svojho diela slovo esej, ktoré sa dá preložiť ako „pokus“. Nejde mu o zobrazenie aktuálnych udalostí alebo ľudí v danom spoločenskom kontexte, ale skôr o  zachytenie antropologickej podstaty človeka a zodpovedanie otázky: čo človeka robí človekom? Preto sú jeho Eseje nadčasové a radia sa medzi to najlepšie, čo francúzska literatúra dala svetu. Zaoberá sa najvšeobecnejšími témami, ktoré sa dotýkajú ľudskej skúsenosti a oslovujú človeka bez ohľadu na spoločenské postavenie alebo dobu, v ktorej žije, svedčia (O smútku, Záhaľčivosť, O priateľstve, O samote, O svedomí, O kajúcnosti, O márnomyseľnosti atď.). To, aký zhovievavý a láskavý pohľad má autor na ľudskú povahu a jej slabosti, asi najlepšie vystihuje výrok Terencia, ktorého vo svojej knihe neraz cituje: Homo sum, nihil humanum a me alienum puto (Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie). Táto nenásilná snaha pomôcť človeku stať sa lepším (seba nevynímajúc) sa najvýraznejšie prejavuje v humore. Autor sa nebojí šokovať čitateľa svojím humorom, ktorý balansuje od najrafinovanejších konverzačných vtipov založených na nuansách až po obrazy hraničiace s vulgárnosťou.

Dielo je napísané veľmi pútavo: nadľahčeným rozprávačským štýlom rozoberá problematiku danej kapitoly a svoje postrehy sa nám snaží sprostredkovať anekdotami zo života slávnych osobností antiky i svojej súčasnosti, ktoré opriada vlastnými komentármi. Nesporná výhoda spočíva i v tom, že čitateľ dostáva veľmi príjemnou formou obrovské množstvo zaujímavých informácií, ktoré by sme dnes nazvali „pikoškami“ z celého prierezu dejín od antiky až po šestnáste storočie. Kniha sa dobre číta aj preto, lebo autor bol presvedčený, že venovať sa či už knihe alebo intenzívnejšiemu rozmýšľaniu viac ako hodinu nie je možné, a preto sú eseje - až na niektoré výnimky - rozsahovo prispôsobené tejto myšlienke.

O tom, akou veľkou osobnosťou bol De Montaigne svedčí aj jeho skromný pohľad na seba, ktorý zaiste nie je iba štylizáciou. Sám hovorí, že neprináša nič nové, keďže iba excerpuje z klasických autorov, ktorí vedeli o danej tematike viac, ale v skutočnosti prichádza s myšlienkami do dialógu, do ktorého vťahuje aj čitateľa. Neustále sa vracia k myšlienke originality a bagatelizuje svoj prínos: ,,Úžasné, ako chytro sa do toho, čo vravím, všuchne hlúposť. Vari ja robím čosi iné, keď píšem túto knihu? Čítam si, tu a tam vyberiem z knihy sentencie, ktoré sa mi páčia, nie pre vlastnú pamäť, lebo nijakú nemám, ale preto, aby som ich preniesol do tejto knihy, kde, pravda nie sú o nič väčšmi moje ako na pôvodnom mieste.“ Celým jeho dielom sa nesie idea, ktorá predznamenáva príchod osvietenstva: človek sa má spoliehať na svoj vlastný rozum a súdnosť, aby nedopadol ako istý autorov známy. ,,Mám známeho; keď sa ho opýtam na niečo, požiada ma o knihu a ukáže mi v nej, čo vie; a neosmelil by sa ani povedať, že má na zadku svrab, keby nepozrel do lexikónu, čo to je svrab a čo zadok.“ V tomto humornom výroku je zhustené posolstvo Montaignovho diela a zároveň i návod, ako ho máme čítať - že vedomosti, ktorých je jeho dielo nevyčerpateľnou pokladnicou, sú bezpochyby dôležité, ale to, čo človeka robí skutočne múdrym a schopným spoznať svet, je takmer už kantovská odvaha spoliehať sa na vlastný úsudok.

Tomáš Hamar